Čo ty vlastne robíš?

V širšom rodinnom kruhu som viackrát dostala otázku: „Čo ty vlastne robíš?“

„Sem tam niečo napíšem, s niekým sa stretnem a väčšinou si užívam malú, život a tak.“

Celý život som žila v presvedčení, že život MUSÍ byť ťažký a namáhavý. Ak taký nie je, niečo je zle. Som lenivec a povaľač. Nič si nezaslúžim. Ostatní ma budú neznášať. Musím veľa makať. Byť pracovitá.

Trvalo mi dlho, kým som si tieto programy vytĺkla z hlavy a ešte ďalšiu chvíľu, kým som pred druhými prestala kamuflovať a ospravedlňovať svoj spôsob bytia. Hanbila som sa.

Už viem, že keď prestanem lipnúť na cieľoch, som schopná zamilovať sa do svojej cesty. Takej, akej je. Či už s prekážkami, búrkami a krúpami, alebo so slnkom a tichou, jasnou oblohou.

Lebo život nemusí byť iba drina a šťastie nemusí byť zaslúžené. Život môže byť aj hra. Radosť. Potešenie.

A tak som si dovolila byť šťastná aj medzi tými, ktorí práve šťastní nie sú.

Je skrátka v pohode byť v pohode.