Mala som zvláštny zážitok

Pri zaspávaní sa moja myseľ preklikla a ja som sa ocitla v tele. Ja viem, bežne tam všetci sme, ja som však mala možnosť pozorovať svoje pumpujúce srdce a pľúca nasávajúce vzduch. Ako som tam v tej chvíli bola zastavená, prišli ku mne dve myšlienky:

1. Tak krehké.
Toto naše autíčko, v ktorom existujeme a vďaka ktorému sa hýbeme, je tak veľmi krehké. Stačí silnejší náraz, pretrhnú sa kábliky, upchajú sa prívody, niečo sa zanesie, prederaví a systém sa rozpadá.

2. Tak zbytočné.
Aká zbytočná je ľudská snaha. Nekončiace úsilie niečo zmeniť, zlepšiť, dokázať, alebo po sebe niečo zanechať. Aká márnosť nad márnosť z pohľadu tisícov a miliónov rokov.

Aby sme dosiahli svoje ciele sme schopní prebiť múr a neustále víriť priestor okolo seba. Či už podobrotky, alebo pozlotky. Ja vnímam túto snahu ako deštrukčnú. Pre telo aj pre svet. Úporná snaha mi bráni vidieť, kedy zvolniť. Kedy zastaviť, kedy zmeniť smer a kedy úplne prestať. Zbavuje ma ľahkosti a škrípe to.

Nestačí iba byť? Nebojovať s tým, čo je a nesnažiť sa za každú cenu veci meniť? A tu sa vôbec nebavíme o stagnácii, pretože vždy sa bude niečo diať. S mojou snahou, alebo bez nej.

Raz sa ako krokodíl vyhrievam v stojatých vodách, inokedy prúd okolo mňa zosilnie a ja musím zabrať. Potom sa v rytme reggae hojdám na morskej hladine a neskôr do mňa narážajú vlny, že len zťažka sa na hladine udržím. Vždy bude nejaký pohyb. To je vec istá.

Čo nám teda bráni prestať? Náš odpor? Nepáči sa nám, čo sa deje, pretože sa na situácie pozeráme „z hlavy“. Nemáme celý obraz. Lenže vo večnej hmote sme len malinkatou kvapkou, nepatrný zhluk kvarkov v nekonečne, čo tak si to na začiatok pripustiť?

A potom to už možno nebude tak ťažké – prestať sa snažiť a začať šetriť energiu tohto tela. Nechať sa unášať prúdom. Alebo sa prúdom stať. Splynúť s ním a čerpať z neho silu.