O tom, ako nebrať život a svet tak vážne

Niekedy sa obzerám okolo seba a predstavujem si, ako sa všetko okolo mňa rozpadá na atómy. Ako mozaika, ktorá sa rozsype na drobné kúsky a zmizne.

Čo ostane?

Donald Hoffman, kognitívny vedec, na svojej prednáške uvádza príklad:

Pozrite sa na plochu svojho počítača a vyberte jednu ikonku. Všimnite si, aký má tvar, farbu a kde na ploche sa nachádza.

Je to, čo sa skrýva za ikonou rovnaké? Je súbor vo foldri rovnaký? Má ten istý tvar, farbu a nachádza sa presne na tom istom mieste v počítači, kde je umiestnená ikona?

Nie.

Ikonka nie je realita, je súčasťou počítačového rozhrania.

Interface, ktorý nevznikol preto, aby nám ukázal realitu, ale naopak, aby nám ju zakryl.

My totiž nepotrebujeme vidieť diódy, rezistory a všetky megabajty softvéru, pretože, ak by sme sa tým všetkým museli zaoberať, nikdy by sme nevyplnili tabuľku, nenapísali dokument, alebo neupravili fotografiu.

Jeho pointa je, že evolúcia nám dala rozhranie, ktoré skrýva realitu a vedie nás k adaptívnemu správaniu. (To tu rozoberať teraz nejdem, celá prednáška je na youtube.)

Zvykli sme si, že to, ako vnímame svet okolo seba, je realita a pritom priestor a čas, v ktorom žijeme a pohybujeme sa, sú len našou pracovnou plochou. Akurát je 3D.

A fyzické objekty sú ikony na tejto ploche.

Čo sa skrýva za ikonou dom, auto, strom, zviera, človek…?

Ja na to svoju odpoveď mám, je však veľmi subjektívna a určite nie finálna.

Z celého mi (pre mňa) vychádza hlavne to, že si chcem čo najviac pripomínať, že čo vidím, počujem, cítim a vôbec akokoľvek vnímam, nie je skutočné. Ani to, ako vnímam seba a svoje ja. (Áno, aj pocity nás vedia oklamať.)

Pomáha mi to nebrať život a svet tak vážne a rigidne.