Preboha, moje oči sa zhoršili!

Presne si pamätám ten moment, keď som prvýkrát oddialila ruku od tela, aby som zaostrila na text napísaný drobnými písmenami.

Preboha, moje oči sa zhoršili!
Najskôr som sa zhrozila a potom rozosmiala nad svojou zhrozenosťou.

Pravdou je, že som to nečakala. Moja babka v osemdesiatke čítala a háčkovala bez okuliarov a ja som vždy tvrdila, že mám zrak po nej.
Hm, tak asi nie.

Priznávam, že prvé reakcie boli:
„Ja vám dám.“
„Budeme cvičiť.“
„Nenechám vás zlenivieť.“
Po čase som však vycítila, že niečo v tomto procese nie je správne. Ten tlak.

Niekedy sa s časťami svojho tela rozprávam. Robím to tak, že sa na danú časť tela naladím najviac, ako viem. Až tak, že sa ňou stanem.

A potom spontánne kladiem otázky typu:
Ako sa máte? 
Prečo ste sa zhoršili?
Čo odo mňa potrebujete?
Čo mám urobiť, aby ste sa cítili lepšie?
Čo vás trápi?
V prípade bolesti sa pýtam aj: Prečo si tu?
atď, atď…

Vždy chvíľku počkám na odpoveď a nechám dialóg plynúť.
Nie je to nič zložité, keď som s tým však začínala, odpovede neprichádzali. 

Pretože som sa nepýtala, ale útočila.
Mojim zámerom nebolo problém pochopiť, ale sa ho zbaviť. Čo najrýchlejšie.
Keď som si to uvedomila, zmenila som prístup. 
Rozhovory vediem zvedavo a láskavo. Rozprávam sa, ako s malým dieťaťom, na ktorom mi veľmi záleží.

Moje oči mi povedali toto:
„Trápi nás, že nás neprijímaš také, aké sme. Si na nás tvrdá. Máme strach, že nikdy nebudeme pre teba dosť dobré.
Chceš nás za každú cenu fixnúť, ale aj my máme právo na únavu.“

Chcú byť iba prijaté! Nič viac.
Uff.

Ospravedlnila som sa im.

Odvtedy ich mám rada také, aké sú.
A úplne som ich prestala riešiť. 

Až teraz, s odstupom času asi mesiac, si všímam, že bez toho, aby som sa vedome rozhodla, menej chytám do ruky mobil. A večer už takmer vôbec nie. 
Večer sa vyhýbam aj laptopu. 
Knižky stále čítam, ale už ich aj počúvam. 

Viac sa pozerám do diaľky. Do korún stromov. Do oblohy. Do steny.

Nejdem vám tu tvrdiť, že sa stal zázrak a že zrazu vidím ako orol. 
Ale.
Vďaka tomu, že im dopriavam odpočinok, sú menej unavené a ja vidím menej rozmazane.

foto: Lucia Tóthová
na foto: Olivkine oči