Pred sebou neujdem

 „Bože, ako sa mi nechce do tej zaprášenej, hnusnej Bratislavy,“ počujem mladú dievčinu, ktorá pracuje v bufete pri jazere. A ja sa jej nedivím. Ak pochádzate z miesta, ako je toto, ani mne by sa nechcelo. Lesy, kopce, čisté jazerá, príjemné mestečko a priatelia.

Pamätám si časy, kedy som aj ja každý piatok utekala domov. Neznášala som to tu. Ale potom som si uvedomila, že tu nemusím byť. Ja tu byť CHCEM.

Až keď som tu začala tráviť aj víkendy, mohla som začať objavovať skryté zákutia mesta a blízkeho okolia. Dovolila som, aby sa moje priateľstvá prehĺbili a dostali šancu aj ďalšie. Nové.

Až keď som prestala utekať pred sebou, stalo sa mesto mojím domovom. Lebo všetko, čo mi tu vadilo, som si priniesla vo svojom batohu.

Keď ma premáha frustrácia a začínam byť znechutená, pýtam sa: Vieš to zmeniť? Ak nie, hľadaj to pekné. Čo dobré mi táto situácia do života prináša? Čo mi zrkadlí môj partner? A dieťa? Aké výhody má práca, ktorú až tak nemusím? Čo ma o mne učí šéf, ktorý po mne dupe? Stojí mi to ešte za to?

Prestávam frflať a otváram oči ešte viac. Svojou pozornosťou tak rozsvecujem viac a viac pekného a nepríjemné postupne bledne.

Pre lepší pocit a ľahšie bytie.

Kdekoľvek.

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.