Boj o prežitie na Kube

Takto premrštene som si nazvala prvú fázu každého nášho putovania a názov viac vystihuje bublanie medzi nami ako skutočný boj s vonkajším okolím.

Boj o prežitie väčšinou končí 2. alebo 3. deň, kedy sme zorientovaní v doprave, ubytovaní, máme nakúpené základné suroviny, poznáme otváracie hodiny obchodov, zvykli sme si na domácich, sme zladení aj vzájomne a ja prestávam byť v strehu.

Aj na Kube cestujeme na vlastnú päsť, bývame u domácich, presúvame sa autom. A presne si pamätám moment, kedy som pochopila, že tu boj o prežitie neskončí nikdy. 🙂

Nemala som problém zvyknúť si na kohúta o štvrtej ráno (či už na dedine alebo v meste 🙂 ), ani na konské povozy, ktoré išli na diaľnici oproti nám a ani na volov, ktoré nám každú chvíľu križovali cestu. Stále som si však nevedela zvyknúť na problém s jedlom.

Je ho tu totiž málo a je veľmi predražené. Radi by sme podporili domácich a stravovali sa každý deň u nich, ale ak ste tu 3 týždne, je to skrátka too much.

Regále v obchodoch boli prázdne, čo budeme celý čas jesť?

Pri jednej debate s pani domácou jej vravím, aké je pre nás ťažké zohnať jedlo. Neviem, asi som dúfala, že mi dá nejaké tipy. A ona hovorí: „Predstav si, keď je to pre vás ťažké, aké ťažké to musí byť pre nás.“

Vtedy mi došlo, že ak je to súčasť ich života, musí sa to stať súčasťou aj toho nášho. Prestala som sa tým v hlave toľko zaoberať a odrátavať dni do návratu domov. Sústredila som sa len na dnešok, uvoľnila sa a začala si všímať aj iné veci.

Boj o prežitie skončil tým, že som prijala, že neskončí.