Vybrala som inú trasu. Pomaly a na nás nezvyčajne potichu sme prišli k novému miestu. Sadla som si na lístie a pozorovala, ako pri potoku púšťa po prúde listy. Mobil som dnes nechala doma. Tieto chvíle si chcem dnes naplno užiť. Plnými dúškami nabrať do zásoby „náš“ les. Zajtra sa vydávame na cestu a my ho 6 týždňov neuvidíme.
Nastavujem tvár slnku. Cítim pokoj, lásku a zmierenie. Premýšľam, či mám zdieľať naše zážitky. Cestovanie sa teraz stretáva s búrlivými emóciami. Ľudia majú starosti, sú nervózní, majú strach a čakajú doma (či už dobrovoľne alebo pod tlakom okolností), kým toto všetko skončí. A my si odletíme preč. Nie je to provokácia?
Lenže, toto je môj život a jeho čriepky tu zdieľam bez ohľadu na to, čo si druhí pomyslia. Nechválim sa, ale zdieľam zamyslenia, faily aj poznania. Ak by som robila tajnosti, pretože sa bojím, ako to čitatelia blogu zvládnu, podceňovala by som vás všetkých. Znamenalo by to, že neverím vašej sile. Že neverím, že si dokážete v sebe spracovať informácie, ktoré sa vás dotýkajú a že vás hádžem všetkých do jedného vreca. A to nie je pravda.
Ak by som vás podceňovala, automaticky by to tiež znamenalo, že ja sa nadraďujem. A to nechcem. Ani to totiž nie je pravda. Tiež sa ma veci dotýkajú a aj ja sa so svojími zrkadlami musím vysporiadavať.
A tak sa tu čoskoro zas vidíme. Už to nebude z nášho lesa, ale z väčších diaľok.💚