Dopraj si. Len toto. Nič viac a nič menej.

Tento rok som odcestovala dvakrát takmer a raz naozaj.

Prvýkrát, v januári, keď už bolo všetko dohodnuté, mi došlo, že nemôžem.
„Utekáš od následkov rozhodnutia, ktoré si už urobila.“
Plazí mozog velil: Vyhnúť sa, oddialiť, ujsť.

A tak som zostala.
Dala veci do pohybu.
Netušiac, aký zaberák to pre mňa bude. (Alebo asi tušiac vzhľadom na nutkanie odísť.)

O dva mesiace to prišlo znovu:
„Choď! Už môžeš. Všetko je rozbehnuté, už sa to deje. Choď a oddýchni si. Zaslúžiš si pokoj.“

Ahaaaa, takže pokoj? A nemôžem ho mať tu?

Vtedy som sa cítila ako malé kolečko, ktoré je súčasťou obrovského súkolia. Točí sa a točí a nie je v jeho moci zastaviť. Ešte aj ten relax som robila len pre samotný relax. Aby nejaký bol.

Nedá sa úplne zastaviť.

Až na to, že dá.
Šla som do toho a ono to vyšlo. Celý stroj na pár okamihov ustrnul. Môj mozog to nevedel spracovať. Čistý blackout.

A potom…

A potom sa všetko znovu rozpohybovalo. Pomaly a jemne, v novom, pokojnejšom rytme.
Viem, že odvtedy som iná.

Áno, keď odcestujem, pocítim úľavu. Je to vzorec a nevadí mi. Už mnohokrát mi priniesol refresh do života – inšpiráciu, aha momenty, utrasenie si priorít, zbavenie sa balastu.

Keď prišiel tretí impulz, ignorovala som ho. Odháňala som ho ako dobiedzajúcu muchu, ale on sa nedal. Dotieral, kým som mu nevenovala pozornosť. Čo je za ním tentokrát? Našla som:

DOPRAJ SI.

Len toto. Nič viac a nič menej.

A tak sme na cestách.
Už môžem.

Alebo keď jeden robí to isté, nie je to to isté…