Chcela by som dobrovoľníčiť, ale …

Tento článok je pokračovaním článku Dobrovoľníctvo. Životný štýl, alebo trochu iná dovolenka?

Písala som ho z farmy v španielskych horách a nájdete v ňom informácie o tom, v čom spočíva podstata dobrovoľníčenie, prečo to robím ja, tipy ako si nájsť svojho farmára, čo si zbaliť, koľko potrebujete financií, aké práce môže dobrovoľník vykonávať, od akého veku vziať dieťa a podobne.

V pokračovaní odpovedám na vaše ďalšie najčastejšie otázky:

Čo ak sa niečo stane?
Čo ak ochoriem? Ja alebo dieťa?
Ako presvedčiť muža?
Nebojíš sa cestovať sama s dieťaťom?
A čo jazyk?
Čo s dieťaťom, keď prší?

Každý hostiteľ má na stránkach referencie od ľudí, ktorí už na danom mieste pracovali. Z vlastnej skúsenosti viem, že workaway si každú referenciu študuje a ak je niečo v neporiadku, okamžite riešia (aj zablokovaním hostiteľa na stránke).

Napriek tomu sa môže stať, že vám to s farmárom klapať nebude. Iná energia, rozdielne očakávania, nedorozumenia. Preto, ako som už minule písala, je fajn mať záložný plán. Napríklad byť v kontakte s inou farmou. Môj záložný plán vždy bol: V najhoršom si to do odletu niekde odprázdninujeme a kreditka to vždy istí.

No. Neistí. Ako som pred pár dňami, keď mi ukradli batoh s mobilom aj platobnými kartami, zistila. Prvá chyba – mala som karty pokope, čo nezvyknem, ale stalo sa.

Čo ak sa niečo stane?

Vždy sa niečo stane.

A stať sa môže aj doma.

Tak, ako riešite situácie doma, ich budete riešiť aj v zahraničí.

Výhodou dobrovoľníčenia oproti klasickému cestovaniu je, že si robíte priateľov všade po svete, ktorí vám vždy radi pomôžu, keď sa dostanete do trablov.

Nemám problém osloviť okoloidúcich, alebo zaklopať na dvere susedom a poprosiť ich, aby mi požičali „kúsok internetu“, aby som si zablokovala ukradnuté platobné karty. Alebo zavolať na 112, kde mi dajú informáciu o najbližšej policajnej stanici a tam už doriešime zvyšok.

Všetko sa dá riešiť.

Žiadna panika, ono to vždy nejako dopadne.

Stačí, ak takéto situácie neberiem ako tragédiu, ktorá mi kazí výlet, ale ako súčasť nášho dobrodružstva. Skúsenosť, ktorá ma posilní.

A čo ak dieťa ochorie? Alebo ty?

Tieto strachy v sebe neživím. To však neznamená, že sa to nemôže stať. A aj sa stalo.

V Mexiku ochorela najskôr dcéra a keď vyzdravela, ľahla som pre zmenu ja. Ľudia okolo nás pomáhali – odviezli ma do lekárne na konzultáciu, nazbierali bylinky na čaj, priviezli liečiteľa a boli ochotní nás odviesť aj do nemocnice (k tomu nedošlo).

Ako zvládate chorobu doma? Presne tak isto ju budete zvládať aj v zahraničí.

Hlavne sa nebojte požiadať o pomoc. Aj opakovane.

Tiež mám pocit, že deti často podceňujeme. Zvládnu oveľa viac, ak majú možnosť, ak sa nedá inak.

Olivia si moju chorobu užila. Otestovala si svoju samostatnosť a ako som sa neskôr dozvedela, odmietala pomoc druhých, pretože si chcela sama pripraviť raňajky, chcela si sama robiť program, chcela sama pomáhať druhým.

Bola veľká.

A naozaj, vnímala som, že za tie dva dni veľmi vyrástla. Sama si to uvedomovala a tešila sa z toho.

A čo jazyk?

Je fajn vedieť základy angličtiny. Na druhú stranu, ja som celkom jazykovo zdatná, ale pred príchodom na ranč, som vôbec netušila, ako sa po anglicky alebo španielsky povie motyka, krompáč, rýľ, fúrik alebo kvások :)). Učila som sa za pochodu.

Vždy sa nejako dohovoríte.

Na to, aby vám domáci ukázali, čo máte robiť, nepotrebujete mať hlboké znalosti cudzieho jazyka. Na večerné debaty to asi nebude, ale časom sa na vás čo-to nalepí.

Čo sa týka Olivie, vedela anglicky iba pár slov a španielsky nič. Po dvoch mesiacoch sa vedela dohovoriť v oboch jazykoch. Nehvorí gramaticky správne, ale vždy sa nejako dohodne.

Vy si už pred príchodom na farmu budete s domácimi písať, alebo volať a aj v ponuke na webe majú hostitelia uvedené, akým jazykom hovoria. U nás to bolo tak, že domáci sa chcú zdokonaľovať v angličtine, a preto vôbec nejasali nad mojou španielčinou :).

A nechýba jej otec?

Toto býva častá otázka. Ja som o tom už písala na sociálnych sieťach, ale zhrniem to asi takto:

Nikdy sa mi necnelo po domove. Po rodičoch, kamarátoch, frajeroch. Istú dobu som sa za to hanbila a mala pocit viny, pretože som si to spájala s láskou: Ak mi niekto nechýba, nemám ho dostatočne rada.

Dnes už viem, že to tak nie je. Aspoň v mojom ponímaní nie je láska podmienená fyzickou prítomnosťou. Ja sa veľmi ľahko zžijem s miestom a ľuďmi a okamžite žijem v prítomnosti.

Olivia túto flexibilitu zrejme zdedila po mne.

Má s otcom krásny vzťah, sú skvelí parťáci, často spolu volajú, ale domov sa nepýta.

Občas spomenie nejaké hračky, babky, kamošov a keď je už jasné, že sa vraciame, samozrejme, že sa na všetkých a všetko veľmi teší, ale inak žije tu a TERAZ.

Ako prehovoriť muža na dobrovoľníčenie?

Už z predchádzajúceho odseku je jasné, že mne sa to nepodarilo. Takto si dovolenku nepredstavuje a ja to chápem. Je zamestnaný, má voľno len pár dní v roku, chce ich „naplno“ využiť po svojom. Aj preto si veľmi vážim, že nám dvom nebráni.

V Mexiku sme plánovali ostať 6 týždňov, nakoniec sa to zvrtlo a boli sme tam takmer 5 mesiacov. Doteraz mi v ušiach znejú slová, ktoré mi povedal do telefónu: „Veľmi mi chýbate, tu sa však situácia zhoršuje (covidové opatrenia) a ja vidím, že je tam Olivia šťastná. Ak sa vrátite, čakajú vás zákazy vychádzania a testovanie. Ostaňte tam, kým sa to neukľudní.“ A doteraz som mu za tie slová vďačná.

Momentálne je v Španielsku s nami. Keď sme skončili na farme, prišiel za nami a trochu spolu roadtripujeme po pobreží. Po dvoch týždňoch sa vráti do práce a my si zrejme ešte raz strihneme dobrovoľníčenie. A hoci sa náš vzťah medzitým zmenil a naše cesty sa (ako partneri) rozišli, som šťastná, že dokážeme harmonicky fungovať a vzájomne sa podporovať v živote, ktorý sme si vybrali.

Čiže radu ako prehovoriť muža, nemám. Ja som čakala 3 roky, kým si to nerozmyslí a nerozmyslel. Až keď hrozilo, že možno už nikdy nebudeme cestovať, rozhodla som sa. Ak to nevyskúšam teraz, aspoň raz, budem do konca života ľutovať.

Okrem toho, presvedčovanie druhých, vnímam ako násilie.

A to sa nebojíš cestovať sama s dieťaťom?

Necestujem sama, ale s dieťaťom. Parťáčkou do dažďa. A naopak, cítim sa s ňou bezpečnejšie, ako keď som cestovala sama.

OK, nikdy som sa na cestách necítila ohrozená, ale keď cestujem sama, cestujem s nálepkou „osamelá žena.“

Keď však cestujem s dieťaťom, mám status matky. A to je veľký rozdiel. Ľudia sa k vám správajú milo, usmievajú sa a najmä v južanských krajinách majú k deťom a matkám iný postoj. Dieťa je pre nich dar, úžasný tvor a všetky matky pannymárie. No dobre, možno trošku preháňam, ale je to fakt iné. Často sa nám na ulici, alebo v obchode prihovárajú, žartujú, ponúkajú pomoc a celkovo vždy cítim, že majú potrebu nás chrániť.

Nevýhoda cestovania celej rodiny je v tom, že pôsobíme ako uzavretá jednotka. Ťažšie sa zoznamujeme a zbližujeme s domácimi. Obrovskú výhodu to zas má v tom, že sa máte o koho oprieť, nie všetko je na vás a čistia a utužujú sa vzťahy medzi vami.

Čo s dieťaťom na farme, keď prší?

A čo s dieťaťom, keď prší doma?

Nikdy som sa tak nenasmiala pri hre UNO, ako keď nás na ranči hralo 12 ľudí :).

Väčšinou sa vždy nájde nejaký hudobný nástroj. Ja som si v období dažďov stiahla appku a učila sa hrať na klavíri. Cvičili sme jógu. Pozerali cez projektor rozprávku. Spoločne si varili.

Práca sa vždy nejaká nájde. Zvieratá treba kŕmiť, alebo môžete vyhádzať kuchynskú linku a vyumývať ju.

Svoj hlavný dôvod dobrovoľníčenia som už rozvádzala minule:

Rada sa ponáram do miestnej komunity a za to, že mi to niekto dovolí, som ochotná aj pracovať.

A tu pridávam ešte pár dôvodov, čo mi takáto práca dáva:

8 dôvodov, prečo dobrovoľníčim, ktoré môžete použiť v diskusii s mužom 🙂

1. Ako turista viac beriem, ako dávam

Cestovanie po krajine a návštevy pamiatok ma už nenapĺňajú. Mám pocit, akoby som tým neustálým preháňaním sa hore-dole, krajinu drancovala. Znovu som si to povrdila teraz, keď cestujeme po pobreží a presúvame sa zo severu na juh. Viac mi vyhovuje slow travelling. Rada sa usadím na jednom mieste a spoznávam ho do hĺbky. A dobrovoľníčenie je ešte vyšší upgrade – bývam s domácimi a cez zdieľanie a súžitie s nimi prenikám do ďalších úrovní danej krajiny. Odovzdávam jej svoju prácu a kúsok seba.

2. Život v komunite

Na trvalý život v jednej komunite nie som pripravená. Mám rada svoju samotu a súkromie. Na druhú stranu, takýto život ma baví. Dobrovoľníčenie je skvelé v tom, že mi umožní si komunitu užiť a zároveň môžem kedykoľvek odísť.

3. Čisté bytie

Keď je postarané o vaše jedlo a máte, kde skloniť hlavu, zistíte, že nič viac nepotrebujete. Vy nemáte zodpovednosť za to, čo budú kone a dobytok žrať, vy ich máte len nakŕmiť. Neriešim, čo si oblečiem, kam pôjdem, čo budem robiť a aj mobil je už pár dní vybitý. Všetko je na pár týždňov úplne jasné a moja hlava nemusí nad ničím premýšľať.

Takto zo mňa postupne odpadávajú všetky „MUSÍM“ a vtedy si môžem vychutnávať život v čistej prítomnosti.

4. Nápady a inšpirácia

S tým súvisí aj čistá hlava, prílev nových nápadov a inšpirácie do môjho ďalšieho tvorenia.

5. Unschooling

S dcérou praktizujeme unschooling, hoci oficiálne sme na homeschoolingu. Znamená to, že svoje dieťa neučím formou ja som učiteľ a ty žiak, ale som jej sprievodca. Keďže som na voľnej nohe, je pre mňa jednoduchšie prihrávať jej podnety, ktoré ju nútia zamýšľať sa a učiť nové veci, ako ju klasicky vyučovať. Má množstvo otázok, spolu hľadáme odpovede, bádame, a keď vidím, ako to jednoducho funguje, motivuje ma to pokračovať ďalej.

6. Nadhľad

Dobrovoľníčiť by sme mohli aj na Slovensku, občas však potrebujem oddych od všetkého známeho a odstup od svojho života. Určite to ide aj inak ako cestovaním, pre mňa je to však akási skratka, ktorá mi umožní vidieť veci, ktoré bežne nevidím. Vďaka tomu môžem meniť svoj smer tak, aby to, čo robím, bolo naďalej v súlade s mojou dušou.

7. Nekomfort je pre mňa hra

Pôvodne som si myslela, že je fajn, aby dieťa zažívalo aj nekomfort. Nie len bratislavský byt. Ale jej je to šumafuk. Bez mihnutia oka sa prispôsobí a ešte povzbudí aj mňa. Takže je to viac o mne :). Tentokrát som príjimala zimu, od ktorej som si nemohla oddýchnuť.

Zisťujem, že zvládnem oveľa viac, ako som si myslela.

V mnohých oblastiach som prestala mať strach.

8. Novoty

Bavia ma nové veci – učím sa o sadení zeleniny, tvoriť mozaiku na stenách, zmenil sa aj môj vzťah k vareniu a pečeniu. Činnosti, ktoré som neznášala, som si obľúbila.

Neviem, či som vás článkami namotivovala, verím však, že ak ste mali otázníky, máte teraz jasnejšie. Ak máte strach, skúste si to na Slovensku, alebo v Čechách, kontakty nájdete v predchádzajúcom článku. A ak nad tým uvažujete a neviete sa rozhodnúť, ujasnite si svoje PREČO. Aké máte očakávania, čo vás na tom láka a choďte do toho! 🙂

Súvisiaci článok:

Dobrovoľníctvo. Životný štýl alebo trochu iná dovolenka?