Ak čakám, nežijem…

Nežijem. Ak čakám na zmenu, nežijem. Neviem, čo sa deje, nevnímam, ako sa cítim, nie som napojená na seba ani ostatných. Som sústredená na budúcnosť a uniká mi jeden okamih za druhým. ⁠⠀
⁠⠀
„Kedy to už skončí?“⁠⠀
⁠⠀
Pohlcujú ma myšlienky na to, čo bude potom. A kedy to „potom“ už konečne bude? Frustrácia vždy vyplýva z očakávaní a zmena vždy príde. Nemusím sa o ňu vôbec starať. Deje sa už teraz. ⁠⠀
⁠⠀
Čo ak by som šupla balík ťažkých myšlienok a vymyslených predstáv do balóna a vypustila ho do priestoru? Rozpustí sa vo výškách a čo ostane mne? ⁠⠀
⁠⠀
Slnko, ktoré na mňa svieti. Dieťa, ktoré sa hrá vedľa na deke. Vtáci čvirikajúci na plný zobák. Smiech v diaľke. Vzduch, ktorý vchádza do mojich pľúc. Tlkot srdca a príjemné šteklenie v bruchu. Ostane mi TERAZ.⁠⠀
⁠⠀
Toľko obkecávaný prítomný okamih.⁠⠀
⁠⠀
Áno, raz to príde. Ale teraz som tu. Dýcham. Žijem. Som.