Asi ma zabijete, ale ja netuším, čo celé dni na tejto opustenej pláži robíme. Tri slnečníky a my. Nie sú tu žiadne stánky, suvenír shopy, reštaurácie ani bufety. Nemáme kýblik, ani lopatku, ani žiadne bagre. Nič.
„Dnes nechcem ísť do škôlky, chcem byť radšej s tebou.“ Táto veta naštartovala nádherné 3 týždne, kedy som skutočne ŽILA. Bol to (ne)čas môjho prítomného okamihu. Znovu som si potvrdila, že dni s dieťaťom môžu byť napĺňujúce, farebné a že ma vôbec nemusí unavovať jej celodenná prítomnosť....
Neser ma už! Ten ma ale vytočil! Sú tieto vety pravdivé? Môže ma niekto druhý naštvať? Zvykli sme si obviňovať tých druhých. ONI sú predsa zodpovední za to, ako sa cítim. Keby nerobili tamto, alebo urobili toto, tak by som sa predsa nenahnevala. Lenže ono...
Zobudila som sa o štvrtej ráno a spomenula si: Dnes letíme. Zovrelo mi žalúdok. Celý čas som si nechcela pripustiť, že mám stres, ale bol tam. Bolo mi jasné, že ak chcem, aby cestovanie prebiehalo v pohode, musím byť ja v pohode.
Dnes som prišla na opustenú pláž. Chvíľu som cvičila, dlhšiu chvíľu plávala a úplne najdlhšie len tak ležala. V takýchto momentoch, keď počúvam šum mora a nechávam si nohy obmývať vlnami, zabúdam, že mám dieťa.
„Malaga.“ Čože? Môj vnútorný hlas mi hovorí čosi o Malage. Vôbec som nepremýšľala nad dovolenkou, toto leto sme sa rozhodli nič neplánovať. Prečo potom táto myšlienka? „Malaga.“ Zas! Nejasne sa mi vybavuje, že je to mesto na juhu Španielska. To je všetko, čo o nej...
Keď sme leteli s Oliviou v lete prvýkrát, cestovali sme pol famílie a bola som nervózna ako pes. Z toho, ako JU zvládnem. Dopadlo to prekvapivo, doleteli sme. Všetci v pohode, len ja s vycucanou telesnou schránkou. Teraz sme leteli len my dve a na cestu som sa tešila. Išla...
Zuzana Mihálechová