„Dnes nechcem ísť do škôlky, chcem byť radšej s tebou.“ Táto veta naštartovala nádherné 3 týždne, kedy som skutočne ŽILA. Bol to (ne)čas môjho prítomného okamihu. Znovu som si potvrdila, že dni s dieťaťom môžu byť napĺňujúce, farebné a že ma vôbec nemusí unavovať jej celodenná prítomnosť. Naopak, tieto dni ma neskutočne dobili energiou. Písala som...
„Nepracuj, si na dovolenke.“ Pozerala som na monitor a premýšľala, prečo tá veta vo mne zvláštne rezonuje. Došlo mi to. Slovo dovolenka z môjho slovníka odišlo a ani som si to nevšimla.
Nič neľutujem. Z každej cesty sa vrátila iná Zuzana, každá cesta strhla nejakú masku. Všetky cesty von boli zároveň aj cesty dnu. Každá moja cesta obsahovala esenciu poznania. Nalejme si však čistého vína a pomenujme veci pravým menom.
Neser ma už! Ten ma ale vytočil! Sú tieto vety pravdivé? Môže ma niekto druhý naštvať? Zvykli sme si obviňovať tých druhých. ONI sú predsa zodpovední za to, ako sa cítim. Keby nerobili tamto, alebo urobili toto, tak by som sa predsa nenahnevala. Lenže ono je to trochu inak.
Zobudila som sa o štvrtej ráno a spomenula si: Dnes letíme. Zovrelo mi žalúdok. Celý čas som si nechcela pripustiť, že mám stres, ale bol tam. Bolo mi jasné, že ak chcem, aby cestovanie prebiehalo v pohode, musím byť ja v pohode.
Dvojročná Olivia sa v Španielsku naučila byť spoločenská a komunikatívna. Mesiac žila v prostredí, kde bolo prirodzené usmievať sa na okoloidúcich a baviť sa s neznámymi. Oslovovali ju babky na ulici, pán na pošte, predavačky v obchode, pouliční umelci, bežci na pláži, či deti na ihrisku.
Dnes som prišla na opustenú pláž. Chvíľu som cvičila, dlhšiu chvíľu plávala a úplne najdlhšie len tak ležala. V takýchto momentoch, keď počúvam šum mora a nechávam si nohy obmývať vlnami, zabúdam, že mám dieťa.
„Malaga.“ Čože? Môj vnútorný hlas mi hovorí čosi o Malage. Vôbec som nepremýšľala nad dovolenkou, toto leto sme sa rozhodli nič neplánovať. Prečo potom táto myšlienka? „Malaga.“ Zas! Nejasne sa mi vybavuje, že je to mesto na juhu Španielska. To je všetko, čo o nej viem, nepoznám nikoho, kto tam bol, nikto mi o nej...
Keď sme leteli s Oliviou v lete prvýkrát, cestovali sme pol famílie a bola som nervózna ako pes. Z toho, ako JU zvládnem. Dopadlo to prekvapivo, doleteli sme. Všetci v pohode, len ja s vycucanou telesnou schránkou. Teraz sme leteli len my dve a na cestu som sa tešila. Išla som do toho s predstavou, že...
