Tentokrát o láske

„Chcem, aby ma miloval pre to, kto som. Nie preto, ako vyzerám a čo dokážem.“

„A kto si?“

Ticho.

Chcem, aby ma miloval takú, aká som.

„A aká si?“

Ticho a nesmelé habkanie: „No, aj s chybami. Nedokonalá.“

„Ja iba chcem, aby ma miloval.“

„A prečo?“

„Čože? Ako to myslíš?“

„Prečo ťa má niekto milovať?“

Chceme, aby nás druhí milovali, ale nevieme povedať prečo. 

Nevieme vyzdvihnúť svoje kvality, nemáme jasno v tom, kým sme a akí sme, čo do vzťahu chceme priniesť. Za to máme ale úplne jasno v tom, čo od druhého očakávame. 

Alebo ani to nie? 

Je to, čo druhému hovoríme, že chceme, skutočne to, čo chceme? Zdôrazňujeme a pripomíname, čo má robiť, ako sa má správať, ako má reagovať. Myslíme si, že o našom vzťahu máme jasnú predstavu. 

Čo sa za našimi požiadavkami ale skrýva?

Ja vám to prezradím. 

Ženy vo vzťahu najčastejšie túžia po bezpečí. 
Po tom, aby sa mali o koho oprieť. 

Túžia po istote, po tom, aby ich niekto chránil.

Túžime byť tiež obdivované a chceme, aby sa o nás ľudia zaujímali.

Niekto túží byť hýčkaný a rozmaznávaný.

Chceme, aby sa o nás druhý staral. Alebo aby mal o nás starosť. Aby mu na nás záležalo.

Potrebujeme uznanie a rešpekt.

Nieto preferuje pohodlie, pokoj, harmóniu.

Ďalší potrebujú dobrodružstvo a zážitky. Vzrušenie.

Zábavu, výlety, smiech.

Vzájomné zdieľanie. Rozhovory. 

Túžime po objatiach, dotykoch, milovaní.

Po slobode a nezávislosti. Alebo po prepojení. Záväzku.

To všetko sú naše potreby.

A teraz si predstavte, že ste niekto, kto potrebuje iba polovicu z tohto zoznamu. Príde vám fér očakávať od jednej osoby, že vám tieto potreby naplní? 

Nehovoriac o tom, že aj táto osoba má svoje potreby a má čo robiť, aby boli naplnené. Nemá čas pracovať na tých vašich. 

Poznáte potreby svojho partnera? Aké sú? Aké sú teraz? (oni sa totiž v čase vyvíjajú a menia).

Tak strašne si komplikujeme život tým, že nemáme v sebe jasno. Tlak, ktorý na seba dokážeme vytvoriť je neuveriteľný. Vyčítame si, obviňujeme, manipulujeme. Bojujeme a neustále sa preťahujeme o energiu. Sme vyčerpaní.

A ja sa nedivím. 

Naše potreby SÚ dôležité.

Otázka však znie: Neviem si ich náhodou naplniť aj nejako inak? 

A druhá otázka: To, čo od druhého požaduješ, vieš to aj dať?

Ak žiadam pocit bezpečia, viem ho tiež poskytnúť? 
Ak sa túžim o niekoho oprieť, viem byť pevnou skalou pre druhých? 

Ak chcem od druhého slobodu, viem mu ju dopriať? 

Z môjho pohľadu je totiž to, čo veľmi, veľmi chcem, odpor k tomu, čo mám. 

Ešte raz, trošku inak:

Ak po niečom túžim, bolestne túžim, niečo, čo ma vie riadne vytrápiť, keď to nedostávam, znamená to, že chcem utiecť od toho, čo je. Odmietam prítomnosť.

Možno pomôže pár príkladov:

Keď som ja túžila po istote, došlo mi, že odmietam neistotu. Nevedela som sa uvoľniť do dôvery, že je tu o mňa postarané. Nech sa deje, čo a ako sa deje.
Keď som túžila po dobrodružstve, odmietala som nudu. 
Keď som túžila po obdive, odmietala som, že môžem byť pre niekoho aj nezaujímavá. 

Keď som bytostne túžila, aby sa niekto o mňa staral a rozmaznával ma, našla som si v tom, že si to sama nedoprajem.

Atď, atď…

Akonáhle som si tieto polarity v sebe vyrovnala, môj tlak na druhého zmizol. Došlo mi, že svoje potreby si viem zabezpečiť aj inak, ako cez neho. Alebo tieto potreby úplne zmizli. 

Na Instagrame som robila anketu, otázka znela: Myslíte si, že existuje ĽUDSKÁ láska?
85% ľudí odpovedalo áno.
5% nie
10% netuší. 

Sľúbila som, že sa podelím o svoju teóriu v tomto e-maili a tuším, že romantikom sa asi nebude páčiť.

Ale ak vydržíte čítať až do konca, možno vám v niečom zarezonuje.

To, čo teraz existuje medzi ľuďmi nie je o láske, ale o potrebách. Ak nám druhý napĺňa naše potreby, držíme sa ho a prejavujeme mu svoju náklonnosť. Keď však v určitom momente cítime zanedbávanie zo strany druhého, povieme, že sa cítime nemilovaní. V skutočnosti je problém v tom, že naše potreby prestali byť napĺňané a často to druhému dávame za vinu. Súžitie nám prestáva dávať zmysel a rozchádzame sa. (Alebo žijeme jeden vedľa druhého naštvaní a nespokojní ďalej.)

Čiže toho druhého máme radi len dovtedy, kým nám napĺňa naše potreby. Zdá sa vám to surové? Pragmatické? Bezcitné? 
Že neverím na lásku?

Verím. Vnímam ju však trochu inak. 

Skutočná láska je všetko okolo nás. Je to hmota, ktorá sa skladá z mini-pidi častíc, a je z nich stvorené úplne všetko. Aj my. Keď otvorím svoj hrudník, zhlboka sa jej nadýchnem, stanem sa jej súčasťou a všetko sa stane súčasťou mňa, vtedy poviem: Cítim lásku. Presnejšie by bolo: Som láskou. 

A vtedy je úplne jedno, kto predo mnou stojí, alebo vedľa mňa spí. Pretože láska preteká cezo mňa, cítim ju ja. 

Takáto láska nikoho nevyčleňuje, je všeobjímajúca a ja vtedy milujem celú planétu, celý vesmír.

Takáto láska nemá so vzťahmi a ľudskými potrebami nič spoločné.

No a to sa mám teda na tie vzťahy vykašľať?

To určite nie. Sme sociálne bytosti, potrebujeme k niekomu patriť :). (Aj preto vznikol projekt Ženy, sharing!)

Skúste sa na to pozrieť takto: 

Čo môže byť krajšie, ako pomáhať si v napĺňaní svojich potrieb? Bez toho, aby sme sa energeticky drancovali, ale naopak, podporovali sa.

Predstavte si situáciu, že sa vám partner (alebo ktokoľvek iný) zdôverí s tým, čo ho robí nešťastným. Možno to bude v emóciách a nasratosti, ale inak to nevie a potrebuje to dostať von. Keď vychladne, spolu pomenujete a nájdete, čo SKUTOČNE potrebuje. 

„Čo vlastne chceš a myslíš si, že ti to musím dať ja?“

A spoločne hľadáte riešenie, ktoré prinesie spokojnosť jemu, ale aj vám. 

Pretože pozor!

Čo sa skrýva pod povrchom? 5 nádherných praxí, ktoré vám pomôžu to zistiť (e-kniha)

Vy mu s jeho problémom pomáhate ako rovnocenný partner. Riešenie nemá byť na vás a na váš úkor. Nemáte sa pre neho obetovať a nemá to byť ani kompromis, v ktorom aj tak nikto nikdy nie je spokojný. 

Ste v tom spolu. Hľadáte tretie riešenie. Niečo, čo tu ešte nebolo. Nikto nie je viac, ani menej. Nikto sa nepovyšuje, ani neponižuje. 

Možno bude výsledkom vnútorná práca, možno krok zvonku. Konáte v najlepšom záujme toho druhého.

Ako sa vám táto predstava páči? 

Mne veľmi. 

Je v tom láskavosť, zdieľanie, súcit, vzájomná pomoc. 

A radosť, že je druhému a zároveň aj vám lepšie. 

Toto by som pokojne nazvala ľudskou láskou. 

Útopia? 

Len ak si myslíte, že takéto partnerstvo sú nekončiace dúhy a jednorožce. Pretože nie sú. Takéto rozhovory vás totiž zavedú na bolestivé miesta a ponory a procesy vedia byť náročné.

Lenže ono to kua stojí za to. 

A možno práve vy pokyvujete hlavou, pretože viete, o čom hovorím. Žijete to každý deň.

A možno nie. Hovoríte, že váš partner na toto nie je. 

Tu mám len jednu radu – choďte príkladom. Robte si v sebe jasno a svieťte na cestu aj tým druhým. Oni sa buď chytia, alebo nechytia. To ovplyvniť nemôžete. 

A nezabudnite nechať cez seba prúdiť lásku. Lebo tá od druhých vôbec nezávisí 💚

Na najbližšom stretnutí Ženy, sharing! vám poviem, aké potreby mám vo vzťahu ja, ako s nimi pracujem, keď tu nie je nikto, kto by mi ich naplnil a preskúmate si aj tie vaše. Teším sa!