Keď tušíme konce, aj nové začiatky

Chcem roztiahnuť krídla a letieť.
Byť slobodná.
Voľne dýchať.
Ale vôbec neviem, ako to mám urobiť.

Možno sa presťahujem.
Odstrelím sa na opačný koniec sveta.
Možno sa rozídem s partnerom.
Prestalo nám to už spolu ladiť.
Alebo nie?

Potrebujem niečo zmeniť.
Ale ako? Čo?

Ja viem, že sa niečo stane.
Mám to urýchliť, alebo vyčkávať? Ísť do akcie, alebo nechať, nech sa deje?
Ako neurobiť nesprávny krok?

Takéto vety teraz počúvam v mojej bubline veľmi často.

Keď tušíme konce.

Aj nové začiatky.

Aj sa tešíme. Aj bojíme.

Opatrne okolo tých predstáv krúžime a neisto našľapujeme, zatiaľ čo nás presakujú pochybnosti.

A potom sa zas cítime odhodlané. Ideme si svoje šťastie urvať silou.
A keď vychladneme, vrátime sa späť. Do svojho zmäteného klbôčka.

Čo pomáha mne v takýchto zahmlených obdobiach?

⛱ Ak sa všetkých okolo pýtaš, či „TO“ máš urobiť, tak nemáš. Pretože, keď bude správny čas, nebudeš sa pýtať. Budeš VEDIEŤ. A urobíš to.

⛱ Nesnaž sa hlavou vymyslieť, čo bude o mesiac, o rok, o 5 rokov. Všetko je už vymyslené. Ty sa sústreď len na jeden krok. Ten nasledujúci. Vždy len jeden dopredu.

Pretože bez toho, aby si urobila tento jeden, nemôžeš jasne vidieť druhý.

⛱ Neustále zbieraj po ceste svoje obavy, odpory, strachy, deštrukčné vzorce… Premieňaj ich na svoje poklady. To je to, prečo sa ti všetko deje. Tam získaš svoju silu. Zvnútra, nie zvonku.

Ty totiž nemusíš ísť do akcie so zraneniami a strachom.
Môžeš si ich najskôr vyliečiť a potom urobiť krok.

Ovplyvní to všetko. Energia, v ktorej konáš a reaguješ, vplýva aj na to, ako na teba reagujú druhí.

⛱ Rozprávaj sa. Otvor sa partnerovi, blízkym. Dovoľ im, aby ťa uvideli. Aby mali šancu porozumieť. Nemusíte TO vymyslieť. Zatiaľ stačí, keď sa VIDÍTE.

Takže.
Aký je tvoj ďalší krok?
Možno nádych. A výdych.
A aký bude ten ďalší?