Môže za to algoritmus

V bublinách, v ktorých sme plávali so svojou rodinou a priateľmi, plávame teraz s anonymnými ľuďmi z internetu.

Až v dobe covidovej som si uvedomila, ako si každý z nás žije vo vlastnej, často veľmi úzko vymedzenej realite. Naše bubliny, ktoré sú tvorené našimi názormi na život a svet, sa začali od sebe vzďaľovať a mne došlo, aké môžu byť vzťahy krehké.

„To predsa muselo byť všade v správach,“ húta Peter. „Ako to, že som to nezachytil?“
„Nejaký algoritmus sa zrejme nazdával, že ťa to nezaujíma.“
(z knihy QualityLand)

Keďže podnikám na sociálnych sieťach viem, že nejaké algoritmy existujú, ale až po dopozeraní filmu Sociálna dilema mi došlo, ako veľmi dokážu polarizovať spoločnosť.

Ľudia sa odjakživa učili tým, že sa dostávali do kontaktu s inými názormi, inými myšlienkami a inými svetonázormi. Mohli o nich premýšľať a diskutovať. Lenže teraz sa bijeme za pravdu, pretože sme si ju prečítali v článku, ktorý olajkovalo 3000 ľudí. Palcom hore spečatili, že to, čo si myslíme aj my, je jediná pravda a nepotrebujeme sa o tom s nikým baviť.

Algoritmus nám ale iný pohľad neponúka, pretože hrozí riziko, že by sme zo siete odišli. A to ni(e)kto nechce. 

No a vedľa nás sedí osoba, ktorá rovnako odmieta akúkoľvek diskusiu, pretože v správach zas počula úplne niečo iné. A v telke predsa neklamú.

A tak si sedíme vo svojich presvedčeniach vedľa seba.

Blízko, a predsa tak ďaleko.

Správy som prestala sledovať pred 10 rokmi.

Samozrejme, že to nie je o algoritme, ale o nás. A ani v telke možno neklamú, ale iba ponúkajú určitý uhol pohľadu. (To som plne pochopila po prečítaní knižky Moc faktov, ktorá vysvetľuje, ako rôzne sa môžeme pozerať na tie isté čísla. Po jej prečítané zistíte, že svet nakoniec nie je na tom tak zle.)

Prestala som sledovať správy, pretože ma frustrovalo, že neviem vyhodnotiť, či je správa pravdivá. Za každou pravdou sa skrýva ďalšia pravda. A za ňou ešte ďalšia. Aby som rozkryla všetky vrstvy, dohľadala overené zdroje, musela by som vynaložiť obrovské množstvo času a energie. A to nechcem. Netuším totiž, kde by som v takom prípade vtesnala svoj život.

A tak som dospela k záveru, že nepotrebujem vedieť, čo sa vo svete udialo, ak to neviem zmeniť.

Môžete to volať ľahostajnosťou.
Alebo arogantnosťou.

Ja to vidím tak, že šťastná spoločnosť začína u šťastného jedinca a mne správy šťastie neprinášajú. Naopak. Zahlcujú mi hlavu a dokážu navodiť stav úzkosti. A tak som, v záujme vyššieho blaha, túto obľúbenú ľudskú (ne)činnosť stopla.

A že budem v spoločenských konverzáciách za blbú? Možno. V prípade, že „vedieť, čo najviac“ považujete za prejav inteligencie. Čo bolo včera, už dnes neplatí, takže o akom prehľade a rozhľade sa vlastne bavíme?

S odstupom času vyhodnocujem, že tie správne informácie sa ku mne vždy nejako dostanú a tie, u ktorých sa rozhodnem ísť do hĺbky, mi prinášajú pochopenie a pocit radosti.

Áno, môžem sa spoľahnúť na intuíciu.

Vycítiť, čo so mnou rezonuje a čo nie. Čomu veriť budem a čomu nie.

Na to však potrebujem byť nezašumená.

Vyladená a čistá.

Len tak môžem vyhodnocovať na základe dotyku so svojím srdcom.

Nakoniec je to aj tak jedno.

Žiadna univerzálna pravda neexistuje. Je len situácia a množstvo názorov na ňu. Názory, ktoré sú našimi predstavami o tom, ako by mal svet správne fungovať. Názory, ktoré nás uzatvárajú v hlave a robia z nás nepriateľov. A pritom nemusíme s druhými súhlasiť a nemusíme sa ani nechať ich názormi ohýbať, aby sme sa vzájomne pochopili.

Zostať otvorení, môže byť ťažké. Ani ja nie som imúnna. A ani naivná (viď článok Mýtus svobodné vůle jako to hlavní, co nás dnes drží v šachu).

Zistila som však veľkú vec.

Nemusím mať názor na všetko.

Chápete? Cítite to?

Nie je to náhodou úľava?

Veď kto z nás vie, ako by mal svet správne fungovať?

Tipujem, že svojou mysľou dokážem obsiahnuť možno jeden pixel celého vesmírneho zámeru. A aj to podľa mňa veľmi preháňam. Ako môžem hodnotiť celý obraz, keď som fyzicky schopná vidieť len jeho miniatúrnu čiastočku?

Zmierila som sa s tým, že ak nejaký vyšší zámer existuje, nemusím mu rozumieť. Prijímam, že sa to deje správne tak, ako sa to deje. A to vôbec neznamená pasivitu. Rovnako ako odpor, ktorý si tvoríme v sebe, neznamená aktivitu.

Rozhodla som sa, že svoju bublinu si chcem vyfarbovať názormi, ktoré si vyberám sama. Čím menej, tým lepšie a hlavne tak, aby v nej bolo dobre mne a všetkým, ktorí chcú vojsť v mieri.

Welcome to my reality :).