Nie som psíčkar

Keď som povedala kamarátke, že ideme do Francúzska robiť dogsitting, začala mať vážne obavy.

Nie o nás, ale o psov.

Pozná ma, nie som zanietený psíčkar. 

Vlastne nie som žiadny psíčkar. 

Okamžite mi požičala psiu bibliu, ale viac ako ja, ju študovala Olivia.

Tá má za svoj krátky život už prelúskané množstvo literatúry a videí o psích rasách, o tom, ako sa o psov starať, aj knihu „máme doma šteniatko“ (nemáme).

Keď napíšem, že nemám k zvieratám špeciálny vzťah, bude to znieť, že ich nemám rada. 

To však nie je pravda. 

Mám ich rada.

Rovnako ako ľudí. 

Niektorých viac, iných menej a niektorí sú mi nesympatickí. 

(A teraz hodnotím z pozície Zuzany, nie z vyššieho ja, kde vlastne žiadne hodnotenie nie je a všetci sme jedno.)

Mám rada psov. 

Mám rada mačky. 

Kone. Slimákov aj veľryby. 

A sú psy, mačky, kone, slimáky a veľryby, ktoré zas tak nemusím. No dobre, so žiadnou veľrybou som sa zatiaľ nezoznámila, ale slimákov sme už chovali a aj tam sa moje nerovnostárske sklony ukázali.

Rovnako, ako so zvieratami, to mám aj s deťmi. Netvrdím, že mám rada deti, lebo dieťa je tiež človek a sú deti, s ktorými sme viac srdce na srdce a sú deti, kde na rovnakej vlne nie sme a možno nikdy nebudeme.

A je to v poriadku.  

Za mňa určite. 

Takže podávam hlásenie, že všetci 6 psy žijú, sú šťastní, mám medzi nimi dvoch obľúbencov a do jedného som sa zamilovala :)).