Reagujeme na reakciu. Uletené.

V mojom ideálnom svete láskavo komunikujeme svoje hranice. 

Slušne si odovzdávame konštruktívnu kritiku.

Pokojne si povieme, čo nám vadí a čo sa nám nepáči.

A ako by sme to chceli inak. 

Toto dokážem so štyrmi-piatimi ľuďmi. Bez toho, aby sa mi zachvelo vnútro obavou, ako to vypáli, pretože viem, že nakoniec vždy dobre. Ustojíme to. 

Nežijeme v ideálnom svete.

Ocitáme sa v situáciach, kedy sme viac emotívni. Kričíme. Plačeme. Sme na seba hrubí.

Lebo nám veľmi záleží na tom, aby nás druhá strana konečne počula.

A už nevieme inak. 
Sme vyčerpaní.
Príliš to bolí.
Máme strach z odmietnutia.

Prichádzajú na rad vety typu:
Čo si to dovoľuješ?
Takto sa ku mne nebudeš správať!
Tak toto už je príliš!

Odmietame a bojujeme so spôsobom, akým sa druhí s nami bavia. Nenecháme si predsa s..ť na hlavu. 
Pokiaľ nebude so mnou komunikovať slušne, je to len debil. Nebudem sa s ním baviť. Sme urazení.

A ja to chápem.
Tiež je mi príjemnejšie v láskavom a pokojnom zdieľaní.

Zároveň si ale vždy dávam výzvu pozrieť sa ZA reakciu. 

Nezastaviť sa pri tom AKO mi to povedal, ale ČO mi skutočne hovorí. 

Čo ostáva skryté za hnevom? 
Z akého zranenia doliehajú ku mne jeho slová?
Čo ho trápi? 
Čo spôsobilo jeho zúfalstvo a frustráciu? 
Čo presne potrebuje?

A ako to súvisí so mnou?
Môžem mu pomôcť? Ako? A chcem? 
Čo sa v tom celom mám naučiť ja?
Na čo presne vo mne mi táto situácia ukazuje prstom?

Niekedy z nás musia slová vypadnúť v emócií, aby sme si jasnejšie posvietili na niečo v nás. Na niečo, čo už túži byť videné a objavené.

A bude, ak objavíme aj v nepríjemne krásu.