Na čo???

Ochabnuté, tlsté, chudé, pevné, staré, mladé, vráskavé… Ležím na kúpalisku a pozorujem nahé telá. Staršiu pani, ktorá práve vchádza do bazéna, si predstavujem ako malé bábätko. A toho obrovského pána ako batoľa, ktoré sa pokúša o prvé krôčiky. Muža, ktorý učí plávať dcéru, ako malého prváčika v škole. Všetci sme kedysi boli deti.

A všetky naše telá vyšli z rovnakého miesta – z brucha ženy.

Práve pozerám seriál Cestovatelia v čase, kde ľudia z budúcnosti prenesú svoje vedomie do umierajúceho človeka v našom čase. Telo neumrie, ale vo vnútri už žije iná bytosť. Prichádzajú, pretože chcú zabrániť katastrofám, ktoré ešte spáchame. Sem do 21. storočia. Tu sa vraj toho domrvilo najviac. V prítomnosti chcú zmeniť budúcnosť tých, ktorí ostali doma. Sú to vlastne naše prapraprapradeti.

Nejdem vám tu ospevovať seriál (niekde v druhej polovici prvej série ma prestal baviť), ale veľmi ma dojímali prvé reakcie ľudí. Ich očarenie a úžas z toho, že vidia živé stromy. A voľne pohybujúce sa zvieratá. Nevedia sa nabažiť slnečného svetla a rozplývajú sa nad vodou, ktorá nebola tisíckrát recyklovaná. Zhlboka sa nadychujú, pretože nemôžu uveriť, že dýchajú „čistý“ vzduch. A jedlo, ktoré má chuť? To ako fakt?

Všetko, čo doteraz videli v historických filmoch, majú možnosť zažiť na vlastnej koži. Sú vďační a vážia si každý výdobytok tejto civilizácie.A ono to výdobytky fakt sú, uvedomujeme si to vôbec?

Na určitej úrovní chápem, že všetko sa deje, ako má. Mám plnú dôveru a necítim strach z budúcnosti.

Ale občas mám chvíle, kedy mi hlava neberie, čo si to tu robíme. Klamstvá, podvody, zabíjanie, vojny, diktatúry, ničenie prírody. Nášho domova doprčic.

Túžba po moci a chamtivosť. A načo? Všetci sme tu (v tom) spolu a od zrodenia po smrť je len malinký kúsok. Vesmír nestihne ani žmurknúť a už sme preč. Tak načo???

P.S.1 Pardon za výlev, ale správy z blízkeho, či vzdialenejšieho sveta ma v poslednej dobe dosť prekvapujú.

P.S.2 Viem, začína sa vždy od seba. Nádych, výdych a návrat do stredu…