Prečo jej nehovorím, že odpadky sa nehádžu na zem…

A to jej akože ani nepovieš, že odpadky sa nehádžu na zem?“ prišla reakcia na moje obohraté: Nevychovám dieťa, ale seba a idem jej tak príkladom.⁠⠀

⁠Je pravda, že k slovu výchova som dlho mala negatívny vzťah. Je to však iba slovo a ja sa môžem rozhodnúť, aký obsah a akú emóciu bude mať. A tak som si definíciu zmenila takto: Vychovávať dieťa znamená, že sa stávam náručou a sprievodcom. ⁠⠀
⁠⠀
✨Ako sprievodca jej vysvetlím, ako to tu na tomto svete funguje a jedným dychom dodávam, že je to môj pohľad. Že existujú iní ľudia a iné krajiny, kde to majú úplne inak. A že dobro a zlo sú relatívne a každé rozhodnutie nesie so sebou následky a jej rozhodnutia sú len jej. ⁠⠀
⁠⠀
✨A náruč? Narodila sa do nej. Je to jej prirodzené prostredia. Z nej pozoruje svet a postupne sa oslobodzuje. Postupne ju uvoľňujem a ona robí prvé krôčiky, zažíva prvé sklamania, slzy, skúsenosti. Moja náruč je tu pre ňu. Nesúdi, ani nemudruje. Pomojká, uteší, upokojí. Aby si duša oddýchla.

A až bude náruč otvorená a ona vyletí do sveta, nebude ju viac potrebovať (alebo žeby občas predsa? 🙂).⁠⠀

A čo sa týka otázky na začiatku, tak naozaj nie. Toto je práve prípad, kedy som jej nikdy nemusela povedať, že odpadky sa nehádžu na zem. Kade chodíme, čistíme lesy, pláže, bavíme sa o planéte, o plastoch… Nehádže odpadky na zem nie preto, že som jej povedala „nesmieš“, ale preto, lebo sama nechce. ⁠(Viac sa dozviete aj v kurze O hraniciach trochu inak)