Ako naše dieťa „trpí“ nedostatkom darčekov

18.12. 2020

Chcete si článok radšej vypočuť?

„Napíšem Ježiškovi list,“ hovorí Olivia.
„Fakt?“ pozerám na ňu prekvapene. Listy nevedieme a ani som nevedela, že o ich existencii vie.

Vytušila, že som na Mikuláša zabudla? Ráno som jej iba narýchlo do topánky hodila pár cukríkov a možno sa chce na Vianoce poistiť. Blbosť, tešila sa. Aj keď… Doteraz sa ich nedotkla…

„A čo mu chceš napísať?“
Darčeky mám už dlhšie pripravené a potichu čakajú na svoju príležitosť. Šokuje ma?

„Nechcem od neho pýtať žiadny darček, pretože chcem prekvapko. Len ma zaujíma, či má Ježiško nejakého kamaráta a či sa pozná s Dobšinským.“

Usmejem sa. Viem, že k prvej otázke ju inšpirovala knižka A gift for Santa a k druhej? Ani srnka netuší…

Kto u nás nosí darčeky?

Nikdy som jej nehovorila, kde sa berú darčeky a ona sa nepýtala.

Asi si myslí, že to nemôžem vedieť :). Tvorí si vlastné teórie, ktoré sa menia podľa toho, akú rozprávku práve pozerala.

Minulý rok jej v hlave vŕtala otázka, „Čím bol ten Ježiš taký dôležitý, keď všetci oslavujú jeho narodeniny?, tento rok rieši, ako to Ježiško (Santa Claus, Mikuláš – kedyktoako) zvláda. Odpovedám protiotázkou: Čo si myslíš ty?

Vidím, že ju baví nad tým dumať a svoje predstavy rozvíjať. Nechávam ju.
Ak by sa však na rovinu spýtala, ako to je a ak by na mojej odpovedi trvala, poviem pravdu.

Nechcem jej klamať.

Zároveň v tomto nejdem nikomu radiť. Niekto vidí čaro Vianoc v darčekoch, niekto v narodení Ježiša, iný vo varenom víne, ďalší v koledách... Nie je žiadne „správne“. Alebo inak – každý máme to svoje „správne“.

My sme si zaviedli tradíciu troch darčekov – jeden ráno, jeden na obed a jeden večer. Nie je to málo? Bude jej to stačiť? Každý rok ju zvedavo pozorujem a každý rok vidím šťastné oči.
Obrovskú radosť. (To ona teda vie, prejaviť radosť!)
A vďačnosť.

Okamžite si vecičku obľúbi a hrá sa s ňou na milión rôznych spôsobov.

Párkrát som načúvala detským rozhovorom a priznávam, že prvýkrát som trošku tŕpla. Aká bude jej reakcia, keď kamarátky dorozprávajú dlhé zoznamy všetkého, čo dostali pod stromček (na Mikuláša, narodeniny, Veľkú noc…)? S rôznymi obmenami však odpovedá asi takto:

„Faaakt? Tak veľa? To je super, poďme sa s tým všetkým hraať!“

Ani zrnko závisti.
Ani stopa po sklamaní.

Teší sa z nových hračiek a vôbec jej nevadí, že nie sú jej.

Rada sa s hračkami hrá a nerada sa ich vzdáva. Spomínala som to už v článku Nie som jej animátorka.

Nemoralizujem (naposledy som sa vybúrila v článku Sme rozmaznaní a stačilo :)) Nemyslím si, že veľa darčekov musí byť nutne zlo a málo dobre. Toto netvrdím ani vám, ani jej. Vie však, ako vznikajú plasty a kde končia (často v lese, kde ich potom zbierame), bavíme sa o ekológii, recyklácii, o planéte a živote s ňou. Je to naša kamoška. Bavíme sa aj o hromadení, (ne)lipnutí a tak…

Chápe, že to takto máme a berie to ako prirodzenú súčasť nás.

A tak:
Neočakáva veľa.
Teší sa z každej maličkosti. (Niečo, čo som sa ja v dospelosti musela nanovo učiť.)
A najviac ju aj tak baví samotné prekvapenie. Tá nedočkavosť, tajomno a tešenie sa.

Som rada, že to tak máme, pretože

cítim, že to najcennejšie, dostáva odo nás celý rok.

Náš čas.

Spoločné zážitky.
Rozhovory.
Moju pozornosť, keď ju potrebuje.
Množstvo priestoru pre neorganizovanú hru a rozvíjanie fantázie.
Obyčajné všedné chvíle.
Skrátka spoločné bytie, ktoré si ja veľmi vážim.

Viem, že nič netrvá večne a užívam si každý okamih.

Nechodí do škôlky a sme spolu fakt veľa.

Tri oriešky pre Olivku

A keďže tipujem, že ste zvedaví, aké tri darčeky dostane tento rok (ste, že?) prezradím vám ich.

Vie oceniť aj zážitkové darčeky, ale po tom, ako na narodeniny dostala poukážku na seminár pre mamy a dcéry na Morave a ten bol vzhľadom na korona okolnosti zrušený, som túto možnosť teraz vypustila. (Snáď na ten koncert Simy Martausovej, ktorú obidve milujeme, už čoskoro pôjdeme. Aj bez Vianoc.)

Ešte upozornenie: Ak neviete udržať tajomstvo, ďalej už nečítajte. Tu pre vás článok končí :).

Oliviine tri vianočné darčeky:

Knižka Agnes a Zakázaná hora Čítame aj knižky pre staršie deti a túto som už potajomky prečítala. Vrátila ma do môjho „násť“ obdobia a keby vtedy existovala, bola by to moja biblia. Je nádherná a už sa neviem dočkať, kedy sa zamuchláme pod deku a spoločne sa do nej začítame.

Drevená stavebnica – nemáme odskúšané, ale chcela som už niečo iné ako lego. Som zvedavá a sama sa na ňu teším.

Jaqueline – vystrihovačku, ktorú mám kúpenú už tri roky, ale až teraz nastal jej čas (cháp, už sa nebojím, že dostrihá tú nádheru krížom-krážom a nebudem sa musieť premáhať, aby som jej ju nevytrhla z rúk).

A to je všetko. Som si istá, že to stačí. Poznám ju :).
(som presvedčená, že by jej stačil aj jeden, keby sme si to tak nastavili)