Prepáč, prosím a ďakujem. Alebo prečo ju nenútim hovoriť čarovné slovíčka…

Pretože chcem, aby čarovné slovíčka používala vtedy, keď to tak cíti a nie vtedy, keď to slušnosť, alebo niekto žiada. Tak, už viete odpoveď a nemusíte pokračovať ďalej. 🙂

Ale ak predsa chcete, (lebo čo už, keď ste klikli), tak začnem tým, že:

  • Nikdy som jej neprikazovala, aby poprosila, nenútila ju, aby sa ospravedlnila a neštuchala do nej so slovami: „ako sa povie?!“
  • To „nikdy“ viem veľmi presne, pretože to bol môj osobný experiment.
  • Nebolo v tom žiadne rebelstvo a ani cieľ, že nemá čarovné slovíčka používať, motivácia vychádzala skôr z môjho detstva a mojej negatívnej skúsenosti, o ktorej som písala už v článku Bontón nás netrápi. Chcela som si vyskúšať, či platí teória – všetko od nás skopírujú.

Stačí pekne žiť a dieťa sa už pridá. Ivan Štúr

  • Neznamená to, že sme sa priebežne nebavili o tom, čo tie slová znamenajú, prečo a ako ich ľudia používajú. Naopak, veci ju zaujímajú, pýta sa a vysvetľujeme si, ako svet, ľudia a vzťahy medzi nimi fungujú.
  • To, že to robíte inak, neznamená, že to robíte zle. Ak sa v tom cítite dobre – v poriadku, ak nie, možno vás článok inšpiruje k zmene.
  • Nie, nemala som strach, že ich používať nikdy nebude. Situácie typu: „čo si ľudia o mne pomyslia“ som si ustála sama v sebe. S dieťaťom nemajú nič spoločné, ale so mnou a mojou sebahodnotou veľa.

A teraz sa pozrime na výsledok môjho experimentu po 4 rokoch:

tajomstvo detských emócií, výchova príkladom, čarovné slovíčka
Chcem ju sprevádzať, nie strapňovať…

Prepáč

Nechcela som, aby sa ospravedlňovala z povinnosti, automaticky, alebo len tak na pol úst. ⁣⁣Slovo prepáč (ako aj ostatné) sa učí presne podľa vzorov, ktoré má okolo seba.

Má 4 roky a často ma jej „prepáč“ prekvapí:⁣
☀ Prepáč, že som kričala.⁣
☀ Prepáč, že som sa na teba nahnevala.⁣
☀ Prepáč, že som ťa zašpinila⁣.
☀ Prepáč, že som tu urobila neporiadok⁣.

Ospravedlní sa mačke, ktorá sa jej zľakla aj plyšákovi, keď jej spadne na zem.

Naopak, prepáč nepovie, keď:
☘️ je nahnevaná. A to nedokážem ani ja. Ak by som to urobila, nebolo by to úprimné. ⁣Hnev musí odznieť. ⁣
☘️ to od nej niekto vyžaduje, alebo ju do toho núti. Cíti tlak. A viete ako je to s tou fyzikou…
☘️ situáciu tak vôbec nevyhodnotí. Možno si ani nevšimla, že to dieťa na ihrisku chcelo ten istý bicykel ako ona a iba s radosťou presvišťala okolo neho…
☘️ ju to povedať práve nenapadne, hoci ľútosť cíti. A možno práve preto, že ju ten pocit zamestnáva, na slová v danej chvíli zabudne.

Vidím, ako sa učí priradiť k emócií to správne slovo. Učí sa ho používať, presne tak, ako dospelí okolo nej. My sme tí, od ktorých sa učí a nejde o to, čo prezentujeme navonok, ale ako to cítime vo vnútri. Deti nás preskenujú do hĺbky, našu povrchnosť a pretvárku hneď odhalia. A ak sa im to nepáči, opakovať to nebudú.

No a ako som s „prepáč“ na tom ja? Ak mám byť úprimná k sebe aj k vám: Keď o niečo fakt ide, keď sa dotýkam vlastnej bolesti, je pre mňa priznať si chybu a povedať prepáč tomu druhému, stále ťažké. Stále sa učím nezametať veci pod koberec a myslím, že mi to ide lepšie a lepšie. 🙂

Prosím

Už PROSÍM ŤA prestaň!
⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
☀️Prosíme deti, aby si upratali izbu.
☀️Prosíme partnera, aby zostal doma, keď sú deti choré.
☀️Prosíme, aby sa nám viac venoval.
☀️Prosíme, aby umyli riad.
⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀⠀
Prosíme a prosíme a ani si neuvedomujeme, že vlastne žiadame. Prosíme a automaticky očakávame, že to urobia. No a? Veď sme predsa poprosili…

čarovné slovíčka, dieťa pomáha

Ja to vnímam takto: Nič z toho nie sú skutočné prosby. Ak nechcem počuť „nie“, sú to iba POŽIADAVKY sformulované ako prosby. Alebo rozkazy, za ktoré pridáme slovíčko „prosím“.

Z môjho pohľadu je SKUTOČNÁ prosba ponuka. Možnosť. Spoznám ju podľa toho, že už vopred rešpektujem všetky odpovede rovnako. Že pri žiadnej odpovedi necítim hnev, nie som smutná, alebo sklamaná, keď mi nie je vyhovené.

Zo spomínaných 3 slovíčok, začala Olivia „prosím“ používať ako posledné. Pre mňa a našu komunikáciu bolo dôležitejšie, že vedela jasne sformulovať, čo chce. Keď som však unavená a podráždená, poviem: „Lepšie by sa mi to robilo, ak by si povedala aj prosím.“

Prečo? Mám pocit, že tak vyjadruje ku mne úctu? Že si viac váži, čo pre ňu robím?

nechce povedať prosím, nehovorí ďakujem
Pomáha rada a naše prosím k tomu vôbec nepotrebuje….

Myslím, že absenciou slova „prosím“ mi len zrkadlila to, že keď ja prosím, nie som otvorená prijať úprimnú odpoveď druhej strany. Automaticky očakávam, že moja prosba= žiadosť bude splnená.

Lenže: Ja sa už nechcem tváriť, že prosím, keď vlastne potrebujem povedať, že mi niečo vadí. Hovoriť to, čo cítim a nemaskovať to za prosby. Tu je ešte priestor na moju prácu. 🙂

Ďakujem

Klientka mi spomínala, že na konci návštevy u svokry jej stále ďakuje za pohostinnosť a prívetivosť. Faktom však je, že sa tam necíti vítaná, čelí kritike a teší sa, keď odchádza.

A sme znovu pri tom. Čo chcem naučiť svoje dieťa? Že ďakovať treba, pretože sa to patrí, alebo aby bolo úprimné k druhým a k svojim pocitom?

čarovné slovíčka, nehovorí ďakujem, nechce pozdraviť
Ja viem, fotka príšerný gýč, ale takto nejako sa raduje, keď ďakuje…

Olivia ďakuje, keď ju niečo fakt veľmi poteší. Výska od radosti a dojato ďakuje. Hodí sa dotyčnému okolo krku a ďakuje. Ďakuje a často slovo ďakujem pri tom ani nepoužije. Tiež si ďakujú aj medzi kamarátmi. Je sranda počúvať malé deti pri hre, ako si povedia prepáč, alebo ďakujem, aj keď (alebo práve preto) nie je nablízku žiadny dospelý, ktorý by sa im do toho montoval.

Slovo ďakujem môže mať obrovskú silu vtedy, keď za ním nie je iba prázdny priestor. Aj preto sú podľa mňa všetky tieto slová čarovné. Pretože menia vibráciu. Náladu. Našu, aj tých druhých. Ak je v nich cítiť naše srdce, dokážu vyžiariť radosť, slobodu, nádej, spokojnosť, pocity šťastia… Dokážu liečiť aj zblížiť.

výchova detí, rešpektujúca výchova
Čo vás o živote naučí iba dieťa? Zistíte po kliknutí na obrázok…

Áno, stále sú situácie, kedy by sa „ďakujem“ hodilo a ona ho nepovie. Ak však pochopíme dôvody, prečo to tak je, nemôže sa predsa nikto hnevať. A niekedy zas poďakuje až na druhý deň: „Ďakujem, že si mi včera pomohla nakresliť toho koníka.“, alebo povie babke: „Veľmi mi chutil ten koláčik, čo si včera napiekla.“ Nemá to o nič menšiu hodnotu. Aspoň pre mňa nie.

Ja netvrdím, že každé ďakujem precítim do hĺbky. Ani neviem, či to ide, možno áno. Rada sa však zastavujem a skúmam, čo cítim vo vnútri a čo hovorím navonok. Som v súlade, alebo v rozpore?

Nuž, toto sú moje dôvody, prečo som sa rozhodla jej NEpripomínať, čo má hovoriť. Radšej jej idem príkladom. Ale to už nie je práca na dieťati, ale na sebe. A že tej ešte je!

Súvisiaci článok: Bontón nás netrápi
(ako to bolo, keď mala 2 roky)

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.