Už to pusti

K vytvoreniu tohto obrazu ma inšpiroval príbeh z leta, kedy som robila pobyty pre ženy s deťmi. Pred príchodom prvej rodiny sa Olivia neskutočne tešila. Nevedela sa dospať, nevedela sa dočkať.

Tešila sa, ako deťom ukáže všetky svoje miestečka, cestičky aj skrýše. Ako budú spolu skúmať a hrať sa.

Lenže…

Lenže deti nemali záujem.

Chceli si priestor skúmať po svojom a Olivia to znášala veľmi ťažko.

Nedorozumenia, hádky a plač.

Veľa plaču.

A veľa debát na tému očakávania a sklamania.

„Už to pusti,“ vravela som jej aj druhý deň, „nie vždy musí byť všetko podľa tvojich predstáv. Nechaj to plynúť.“

Trápila sa, ale nakoniec to zvládla.

Odovzdala sa tomu, čo je a zvyšok pobytu bol presne taký, ako si predstavovala – spoločné naháňanie motýľov, čváchanie sa v potoku, detský smiech a opečené špekáčky.

Nechala sa unášať a užívala si to.

A preto moje zadanie pre Natku znelo:
Už to pusti.
Pusti svoje očakávania o tom, ako by malo niečo byť.
Akí by mali byť druhí ľudia.
Aká by si mala byť ty.

Zmier sa s tým, že nie vždy bude všetko podľa tvojich predstáv.
Tak ich už konečne (o)pusti.

„Miluju srnky, a proto se do obrázku dostaly tak nejak bez přemýšlení. Snad proto, že jsou křehké, svobodné a vždy, když je vidím na louce, mám chuť se k nim rozeběhnout. Přijdou mi jako dobrý symbol pro oproštění se od očekávaní, protože pokud bych za nimi skutečně běžela, s velkou pravděpodobností mi utečou. A tak ruce pouští očekávaní v podobě srnek a nechávají je, aby srnky byly volné a dělali si samy to, co potřebují.“