Domškoláci, vonškoláci, konškoláci, sebariadenci…

Jeden deň sme o ňom čítali v knižke a hneď druhý sa k nemu vybrali. Viete, aký je najstarší kostol v Európe? Ten na Slovensku. Dokonca kúsok od nás, na Záhorí. Je starší ako všetky slávne katedrály, dómy a chrámy. O kostole sv. Margity Antiochijskej sa nevie, pretože jeho vek dlho nevedeli dokázať. Len pred pár rokmi vykopali šperky, ktoré sa datujú do čias Veľkej Moravy.

Zavolali sme kamoškám, sadli do jedného auta a bol z toho spontánny celodenný výlet. Neďaleko sme objavili Lávku Veľkej Moravy (most do ČR), čítali informačné tabule, baby na jednom malom kúsku robili anjelov do snehu a veľa sa po ceste hrali.

Domškoláctvo je taký hlúpy názov. Evokuje v ľuďoch, že sme doma. Stále. Že sa doma hráme na školu a s nikým sa nestretávame.

V našom prípade nie je nič ďalej od pravdy. Je fakt, že stále čakám na dlhodobé dažde, aby sme mohli naplniť aj túto stránku domáceho vzdelávania, ale ono stále nič.

A preto zavádzam termín vonškoláctvo. (Nevymyslela som ho ja, kredit patrí jednej žienke, ktorá mi ho kedysi napísala do správy).

Vonškoláci sú deti, ktoré sú radi vonku. Behajú, hrajú sa a popritom sa neustále učia. Lebo učenie neprebieha iba za stolom a nemusí to byť len to, čo hovoria osnovy.

Moje dieťa je určite vonškolák a vy ste mi na sociálnych sieťach písali, že tie vaše tiež. Vonškoláci, svetoškoláci, equischooleri, sebariadenci.

A tento príspevok mal byť asi pre všetkých, ktorí váhajú a boja sa. Je len na vás a vašich deťoch, ako budú vaše dni vyzerať. A aj to je vývoj. Nemusíte sa báť meniť si to. Je to proces. Ako nakoniec všetko.