Menia sa len kulisy

Nedávno sme sa s kamarátkou bavili o cestovaní.

Ak pripúšťam, že som nekonečné bytie, život, hmota, ktorá presakuje úplne všetkým vo vesmíre, každým človekom, rastlinou, kameňom, bunkou…

…ak som všetko a všetko sa deje vo mne,

potom je predstava, že nejakú mini čiastočku seba vložím do plechovej krabičky, presuniem ju kúsok vedľa a ona je z toho vo vytržení od šťastia, je celkom vtipná.

A teraz to tu mám…

Oceán.

Rozbúrené more.

Šíre priestranstva.

Pohľad z výšky hôr.

Toto sú zvyčajne spúšťače, ktoré otvárajú môj hrudník a vpúšťajú do tela euforické pocity radosti, bezhraničenej slobody a šťastia.

Tentokrát je to iné.

Akoby okolo mňa iba niekto vymenil kulisy.

Som tu.

Ja.

Stále na tom istom mieste.
V sebe.

Len prostredie okolo mňa sa vymenilo.

Tak trochu sa cítim ako vo filme Truman show.
Hrám v hre, na ktorú sa pozerá niekto iný.

Možno to niekomu príde smutné.
Že si neviem vychutnať krásy sveta.

Nie je.

A nie je to ani veselé.

Je to neutrálno.

Netuším, prečo sa mi to tak stalo. Skrátka to tak teraz je :).