Aké to je, zvyknúť si na smrť?

Za posledné dva roky som prečítala množstvo kníh o smrti. Vojna, koncentračné tábory, hladomor, ale aj nemocnice, domovy dôchodcov, hospice.

Okrem toho, že ma fascinuje, čo všetko dokáže myseľ a zvládne ľudské telo v extrémnych podmienkach, zamýšľam sa najmä nad pomalým umieraním. Stav, kedy vieme, že do smrti ostáva už len pár mesiacov.

Dní.

Okamihov.

Premýšľam, aké by to bolo, keby sme umieranie neschovávali do nemocníc.

Aké by to bolo, keby neostávali prázdne medzere medzi odvozom do nemocnice, telefónatom „váš blízky umrel“ a zariaďovaním pohrebu.

Nie, nie som naivná, viem, že je náročné starať sa o umierajúceho a najmä dlhodobo. Energeticky, telesne, aj finančne. Je to nápor po všetkých stránkach, nie každý túto možnosť má, alebo ju chce využiť.

Mám napočúvané rozhovory s ľuďmi, ktorí boli prítomní pri poslednom výdychu.

Nie, nemám osobnú skúsenosť, a preto ma prekvapilo, že vo všetkých rozhovoroch sa dotyční zhodujú, že to bol veľmi silný transformačný zážitok. Pre nich.

Niektorí hovoria, že posledné štádium je ako pôrod. Zášklby tela, kŕče, uvoľnenie aj eufória.

Zhodne tiež vypovedajú, že v momente, kedy duša odchádza z tela, je vo vzduchu cítiť lásku. Obrovskú. Všeobjímajúcu lásku.

Áno, smútok, žiaľ, slzy, ale zároveň istota, že sa deje niečo nádherné.

Ak by sme mali tento zážitok, ak by sme videli, ako bezprostredne po poslednom výdychu tvár umierajúceho skrásnie, báli by sme sa ešte smrti?

Aké by to bolo, keby sme mali smrť neustále na očiach. Dýchala by nám na krk.
Ako by to ovplyvnilo naše vzťahy, prácu, rozhodovanie, náš život?

Zo skutočných životných príbehov je vidieť, že na smrť sa dá zvyknúť.
A ak by sme si na ňu zvykli a prestali sa jej báť, aké páky by na nás ešte niekto mal?
Niekto, kto má rád moc a potrebuje manipulovať, aby ju získal, alebo si ju udržal? Čím by nás ešte mohol strašiť?

Premýšľam, či nie je zámer, že nás od umierajúcich odrežú.

Súčasť premysleného systému, v ktorom existujeme.

Neviem.

Ani neviem, ako to budem mať vo chvíli smrti ja.

Teraz to však cítím tak, že nechcem byť sama. Rada by som v tej chvíli mala pri sebe niekoho blízkeho. Kamarátku.

Bytosť, ktorá by ma držala za ruku a prešla by si tým so mnou.

Ak by som vám mala vybrať jednu jedinú knihu z toho množstva, čo som za posledné dva roky načítala, bola by to Miss Exitus od Aleša Palána.

pritomnost, stastie, zibot
Poďte si viac vychutnávať život. A svet. Lebo, aj keď sa vám to nezdá, je tu fakt krásne. Tréning žasnutia >>>