Ako chutia kamienky

Hneď ako motorika dovolila, začala dávať všetko do pusy. A najradšej kamienky. V záhrade máme chodníky zo štrku, ktorý Olivii neskutočne chutí. Problém papania kamienkov bol dôležitý míľnik v jej živote, ktorý ovplyvnil celú jej ďalšiu budúcnosť.

Práve pri tomto probléme nám totiž vyvstala otázka: „Ako vlastne vlastne budeme vychovávať naše dieťa?“ Zakazovať, prikazovať, dovoľovať vysvetľovať, moralizovať alebo učiť?  

Čo robiť, keď dieťa dáva všetko do úst?

Kamienky sú dobré na zúbky :)Najskôr sme ju nepúšťali na záhradu. To mi nevyhovovalo, pretože záhrada bola po preskúmaní bytu jediné miesto, kde sa vedela na dlho zabaviť bezo mňa. Mohla som konečne na chvíľu vyložiť nohy.

Prišla rada od kamarátky, nastriekajte kamienky octom. Chutili aj tak. Tak sme kúpili karimatky a nastrihané položili na chodníky. Nezabralo. Skúsila som pár kamienkov dať do uzatvoreného pohára, aby sa s nimi mohla hrať. Nebavilo. 

Čím viac sme jej kamienky zakazovali a vyberali z pusy, tým viac ju bavilo ich do pusy vkladať. Logicky. Myslela si, že je to hra, ja som sa však nebavila ani náhodou. Brala som to ako obmedzovanie svojej aj jej slobody. Ani mne by sa nepáčilo, keby mi niekto neustále vytrhával predmety z rúk alebo každú chvíľu strkal prsty do úst.

Približne vo veku 5 mesiacov bábätko najlepšie spoznáva veci tak, že si ich vkladá do úst. Jeho hmat je lepšie vyvinutý, ako jeho schopnosť vidieť, počuť alebo rozoznávať chute. Všetko, čo majú v rukách, dávajú hneď do úst a zbierajú informácie o tom, či je vec tvrdá alebo mäkká, studená alebo príjemne teplá.

Je to prechodné obdobie, ako ho zvládnuť?

Medzi nami vznikalo napätie. Zamyslela som sa, čo je vlastne problém a kto má problém. Ona ho evidentne nemá, problém mám ja. A keďže ide o môj problém, musím si ho aj vyriešiť. Takže: Aké je kritérium pre nebezpečné, nechutné, nevhodné a vhodné, to sa musí, to sa nesmie? Čo sa môže stať? Bojím sa, že sa zadusí, alebo že si poškodí sklovinu na zúbkoch? 

Nech som sa akokoľvek snažila, strach som
v sebe nenašla. 

Vtedy som si uvedomila, že som len podľahla tlaku okolia. Rozhodla som sa, že chcem riešenie, ktoré bude vyhovať nám dvom. A nie aj tým okolo. Už som jej nechcela pchať prsty do úst, ani jej brániť vo výjazdoch na záhradu. Ešte raz som sa uistila, že kamienky nehryzie, ale žužle.

Dáva všetko do úst

Masírujem si ďasná

Keďže sa mi osvedčilo hovoriť jej, čo chcem a nie čo NEchcem, nahradila som „Nedávaj to do pusy“, s „Vypľuj“. Zo začiatku som jej vždy dala ruku pod bradu a čakala. Pochopila, čo má spraviť a neskôr sme to dotiahli k dokonalosti tak, že stačilo na ňu z diaľky len zakričať „Vypľuj“ a ona s úsmevom vypľúvala.

Dôverovala som nám a uľavilo sa mi.

Ešte stále mal niekto tendenciu upozorňovať ma, že dáva do pusy piesok alebo kamienky. Tiež sa pýtali sa, či sa nebojím, že chytí nejakú chorobu. Nebojím, buduje si imunitu.  Teraz má 2 roky a chorá ešte nebola.

Asi okolo roku potreba skúmania ústami ustala. Viac ju začalo baviť vkladať kamienky do misiek a pohárov. 

Nikdy jej nezabehlo. A tým nechcem povedať, že sa to stať nemôže. Môže.
Ak sa bojíte, tak je možné, že sa to aj stane. Strach problémy priťahuje, a preto sa nehanbite svoj strach počúvať. Môže to byť dobrý radca. Vždy máte na výber: zapracovať na vlastnom strachu, alebo dieťa obmedziť. Ani jedna cesta nie je NESPRÁVNA. Ktorá je tá vaša?

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.