Ako ďaleko to až zájde?

Dočítala som knižku Kladivo na čarodejnice. Asi mnohí poznáte – príbeh z Čiech, bol aj sfilmovaný.

Inkvizítor si vyberie bohatú rodinu, obviní ju z čarodejníctva a zo spolčenia s diablom. Odsúdení nemajú žiadnu možnosť vyviaznuť a ich majetok prepadne inkvizítorovi. Je to majster v mučení, intrigách a manipulácie s ľuďmi.Keď čítam takéto knižky a knižky z prostredia holokaustu, okupácie, socializmu a iné, vždy ma prekvapí, ako ďaleko to necháme zájsť. My ľudia.

Strach je najlepší nástroj, ako dostať ľudí tam, kam chcete a ja takmer vždy nachádzam tieto vzorce správania:

Ľudia sú presvedčení, že ide o omyl. Veria, že pravda sa musí ukázať a omyl sa MUSÍ vyjasniť.
Pravda sa neukazuje, situácia sa priostruje, ale neurobia nič, lebo sa ich to osobne nedotýka.
Keď sa ich to začne týkať, snažia sa zburcovať ostatných. Ale tí sú vlažní, pretože sa ich to EŠTE netýka.
Kým sa to začne tykať všetkých, je už väčšinou neskoro. Obrovské škody napáchané.

A potom sú tu takí, ktorí najskôr neveria, ale nakoniec sa nechajú presvedčiť. Je to jednoduchšie. A nakoniec, bez vetra sa ani lístok nepohne a tá ženská bola aj tak nejaká divná.

Ohováranie, udavačstvo, znechutenie, pohoršenie, agresivita, aj apatia.

Každý si to pred sebou obháji. Deje sa predsa vôľa božia.Veľmi by som v tom nechcela vidieť paralelu so súčasnou situáciou (a tým vôbec nechcem zľahčovať vírus a samotné ochorenie), ale vidím ju. Vidím strach. Strach, ktorý nás núti robiť to, čo nechceme (alebo nerobiť, čo by sme chceli).

Strach, vďaka ktorému sme slabí a vďaka ktorému iným rastú svaly. Chápem, túžba po moci a bohatstve je sviňa.

Nemám riešenie. Viem, že sa mám ukotviť v sebe. Ale nezatváram oči. Občas sa nas…m, potom dám do zenu. A tak rôzne dookola. Božiu vôľu chápem. Všetko je tak, ako má byť. Na všetkom zlom je niečo dobré.

Ale aj tak. Som len človek…

P.S. Mimo tému – predpredaj na knižku Hviezdičko Riško už beží. Ukážky nájdete tu >>>