Ako ma počasie zblblo…

Počúvala som rozhovor dvoch žien žijúcich v krajinách večne zaliatych slnkom. Ľudia sú akýsi milší, dobre naladení, stále vonku.

Je ťažké nevyliezť von, keď za oknami svieti slnko. Je ťažké zahrabať sa pod deku, keď je tak krásne a nevyužiť to, lebo “veď bohvie dokedy to vydrží”.⁠

Našinec, ktorý vie, ako sa počasie môže zo dňa na deň zmeniť, je naučený okamžite utekať von. Vytĺcť z toho, čo sa dá.

Aj my sme už týždeň takmer nonstop v lese. Domov sa vraciame len kvôli teplej posteli a doplneniu zásob. Milujeme to tam.

Lenže, čo ak to práve tak necítim? Čo ak by som dnes najradšej ostala doma? Nastupuje pocit viny. „Veď je tam tak nádherne! A všetci sú tam – na turistike, pri rieke, v parku a ty tu sedíš zavretá pri filme. Alebo knihe. Choď aspoň na malú prechádzku. Trošku sa vyvenčiť.“

Myslela som si, že to tak už nemám. Že počúvam seba. Nemám problém na jar alebo v lete ostať celý deň zavretá dnu. Ale táto zima ma zblbla.

Čo ak to zajtra už skončí? Milujem hmlu. Aj pochmúrne počasie. Občasné mráčky vedia tiež chýbať. Všetky indoor veci, prácu aj leňošenie odkladám na upršané dni, alebo keď zafúka severák.

Lenže ten neprichádza.

A nie, toto nemá byť povzdych nad klimatickými zmenami. Ani pindanie na počasie typu – čo práve nie je, by bolo vždy lepšie. 🙂 Toto má byť pripomienka pre mňa, že nemusím vyliezť z domu, keď je vonku modrá obloha. Že je OK, keď sa mi nechce. Že ten čumák nemusím z dverí vystrkovať len preto, lebo je „krásne“. Že je OK počúvať seba.

A tak sme si dnes bez pocitu viny a výčitiek dovolili ostať doma. Len tak. V súlade so sebou, nie s počasím. 🌞⠀