Spravila som obrovské množstvo chýb. Nejdem dávať žiadne rady, čo sa týka témy kojenia, v živote by som si to nedovolila. Toto je len naša story, moja skúsenosť. Nejdem ani nikoho presviedčať, že kojenie a jedine kojenie je to najlepšie pre naše deti. Je mi dosť jedno, či kojíte alebo nekojíte, kritérium dobrej matky si v hlave vytvára každý sám.

Čo sa týka našich začiatkov, mali sme aj krásne a pohodové obdobia, ale čo už o nich len mám písať? Zišla som z cesty vedomého života, nechala som sa zastrašiť vlastnou nevedomosťou, topila sa v mori zúfalstva, aby som sa po polroku mohla znovu vynoriť a teraz, keď je už po všetkom, môžem zdieľať s vami svoje pochopenia.

Kojenie som nikdy nepovažovala za vznešenú činnosť. Nezažívala som počas neho žiadne euforické stavy a už vôbec som sa necítila vďaka nemu výnimočne. Bola to pre mňa bežná, prirodzená a maximálne praktická súčasť života.

Vôbec som sa nezamýšľala, či kojiť chcem, alebo budem môcť. Od začiatku bolo jasné, že budem. To bol zrejme aj dôvod, prečo som mala mlieka pre celú pôrodnicu. Vôbec som totiž netušila, že ženy po cisárskom reze môžu mať s mliekom problém. Niekedy je lepšie nevedieť.

Bolo to pred dvoma rokmi a 4 mesiacmi, keď sa Olivia vykopala na svet.
O 6 týždňov skôr. Doslova prekopla obal s plodovou vodou a nohu si zabudla
v pôrodných cestách. Operačná sála, inkubátor, odstriekavanie mlieka, kŕmenie hadičkou cez nos, neskôr striekačkou do úst a fľaškou. Z mojej strany maximálny pokoj, istota, napojenie na SEBA, prúdenie energie medzi dvoma bytosťami. Všetko fungovalo automaticky, nestálo ma to žiadnu námahu, len som sa nechala viesť svojim vyšším ja.

Boli sme každá v inej miestnosti a zároveň spolu. Boli sme prepojené. Chápala som, že je to jej cesta, že si to máme prežiť. V nemocnici boli neskutoční profíci s úžasným ľudským prístupom. Nemala som strach. Mala som humor a bola som presvedčená, že všetko je tak, ako má byť.

Odstriekavanie, budenie, fľaškovanie, váženie…

Na oddelení, z ktorého priama cesta bola už len domov, nebola príjemná atmosféra medzi personálom a prenášalo sa to aj na nás. Odstriekavanie, ohrievanie, prebaľovanie, nalievanie do hrdla, ukladanie. O 2,5 hodiny znovu. Deň a noc. Na kojenie nebol žiadny priestor. Bála som sa, že si zvykne na fľašku.

Chápem, prečo je potrebné budiť predčasne narodené deti (mláďatá sú „prispaté“, teoreticky mali byť ešte v bruchu a existuje možnosť, že sa na hlad nezobudia.) Ja som to už však takto nechcela.

Odmietala som do nej nasilu tlačiť mlieko, len aby sme splnili stanovenú normu. Bola zdravá, prospievala, celý pobyt bol bez komplikácií a ja som už po 3 týždňoch v nemocnici túžila ísť konečne domov. Domov, kde si to spravíme po svojom.

V našom prípade sa čakalo už len na dosiahnutie určitej hmotnosti (išlo o pár 100g). Začala som falšovať údaje a pridávala som na vypitých mililitroch aj
na hmotnosti. Pustili nás.

Nejako bude?

Z minulosti som nemala žiadne skúsenosti s malými deťmi. Bábätka ma nezaujímali, radšej som si pokecala s väčšími deťmi. Moja informovanosť
o materstve začala vývojom plodu v bruchu a končila pôrodom. Ďalej tma. Nepotrebujem nič vedieť, nenechám sa ovplyvňovať, nejako bude. Oj, a veru bolo. 🙂

Moji kamaráti deti nemajú, alebo majú deti už väčšie. Boli sme čerstvo presťahovaní, susedky som vtedy nepoznala. Kamošku, ktorá má už 9 ročného syna, som mala denne na linke. Som jej vďačná za veľa (ďakujem Adi), skúsenosť s predčasniatkom však nemala. Zachraňoval ma internet.

Obdobie temna číslo 1 – Začiatky kojenia

Doma nastal prvý problém. Keďže som už nechcela odstriekavať a kŕmiť fľaškou, prikladala som ju. Ona sa síce prisala, ale nemala silu si mlieko potiahnuť. Študovala som videá o alternatívnych spôsoboch dokrmovania,
o správnom prisatí (Ako to dopekla robili v minulosti? Prečo je to taká veda?)
a prvýkrát narazila na informácie o predčasne narodených deťoch. Obliala ma hrôza. Z toho, čo sa mohlo stať, aké možné komplikácie a následky na zdraví
u týchto detí existujú.

Doľahla na mňa únava. Cítila som sa vyčerpane a sama. Prsia mi spľasli a ja som sa zľakla, že som stratila mlieko. Nevedela som, ako ďalej. Nabrala som odvahu a zavolala laktačnej poradkyni. Povedala, že nemá čas, mám zavolať niekomu inému. Rozrevala som sa.

Všetko na mňa spadlo. Mám pocit, že som si vtedy siahla na svoje dno. (A ak náhodou nie, odkazujem vesmíru, že to nie je výzva :))

So slzami postupne odišla aj moja bezmocnosť a zúfalstvo. Došlo mi, že sa musím zmieriť s tým, že mi nikto nepomôže a jediné, čo mi ostáva, je oprieť sa o SEBA. Rozhodla som sa, že budem dôverovať sebe a tej bytosti
v malom tele. Že to risknem a kojiť sa budeme.

Začali sme praktizovať skin-to-skin, prikladanie dieťaťa koža na kožu. Olivia na manduku ešte nemala váhu, v babyvaku chýbal priamy kontakt, tak som vykúrila izbu, ja do pol pása, ona len v plienke a dlhé hodiny spala na mojej hrudi.

Prestala som ju budiť aj vážiť. Po preštudovaní jednej americkej štúdie som vyhodila výživový doplnok Nestlé pre predčasne narodené deti, ktorý mi dali v nemocnici. (Je vraj potrebný pre deti, ktoré sa narodili predčasne o viac týždňov ako Olivia, nepamätám si už číslo)

Odovzdala som nás prírode. Prsia sa mi zas naliali, ona sa začala prebúdzať, prisávať a kojiť. Nastalo obdobie svetla – krásne, jednoduché, idylické.
A potom prišlo

Obdobie temna číslo 2 – Reflux

Mlieko sa z nej začalo vo veľkom vylievať. Nevracala, doslova z nej vytekalo. Asi len matky, ktoré zažili, vedia pochopiť zúfalstvo, ktoré zachvátilo celé moje telo vždy, keď po hodinovom kojení z nej vyšlo všetko von. Frustrácia, pocit zbytočnosti.

Dieťa prezliekate 10 x denne, pretože je na kompletku mokré a všetci naokolo vám tvrdia, že je to normálne. Deti predsa grcajú.

Na internete som prvýkrát v živote čítala o refluxe: Reflux je spätný tok mlieka, keď sa sval, ktorý uzatvára žalúdok, nie vždy dobre uzavrie. Ide o nezrelosť tráviaceho traktu, kedy spojenie medzi pažerákom a žalúdkom nie je ešte dostatočne pevné, aby úplne zabránilo spätnému návratu potravy.

Ako jej môžem pomôcť?

Priberala a nemala žiadne iné problémy, tak som prestala hľadať odpovede, ako to zastaviť. Síce to vyzerá, že z dieťaťa vyjde všetko von, ale časť mlieka sa vstrebe cez steny čriev do tela. Keď sa črevá dovyvinú, problém zmizne.
U nás to trvalo asi 3 mesiace.

Celý deň bola v manduke a v noci som ju po každom nakŕmení držala v zvislej polohe asi 45 minút. (nech sa toho, čo najviac vstrebe) Matrac v postieľke mala v šikmej polohe, ale veľa času v nej netrávila. Po vyvrátení mlieka som jej dávala ešte trošku cucnúť, aby si zmiernila pálenie záhy.

Najviac však pomohla zmena poradia prebaľovanie vs kŕmenie. Dieťa pri prebaľovaní plače, pretože je hladné a musí čakať. Pritom sa nahltá vzduchu a ten po nakŕmení vytláča mlieko von. Najskôr som teda uspokojila primárnu potrebu – hlad a potom opatrne, cez boky prebalila. Ak sa náhodou zobudila, dala som ešte trochu cucnúť a znovu zaspala. Vďaka Google.

Obdobie temna číslo 3 – Štrajk

O tom, že to bol pravdepodobne štrajk, som sa dozvedela, až keď to bolo
za nami. Bože, ja som mala nervy. Plače, piť odmieta, keď som ju chcela priložiť, prehýbala sa do luku. Čím viac som sa snažila, tým viac protestovala. Odpoveď múdreho internetu: dieťa reaguje na zmenu toku mlieka. Nevedela som, ako s touto informáciou naložiť a ani mi to nesedelo.

Predsa som však objavila jednu radu. Začala som ju v noci prebúdzať. Len jemne, aby sa úplne neprebrala. Dosť na to, aby sa pricucla, nie dosť na to, aby protestovala. Naťahala si veľa a niekoľkokrát za noc. Cez deň takmer nič. Jesus, ako som sa už tešila na príkrmy!

Úprimne, nikdy som to nepochopila. Neviem, ako to začalo, viem však, ako to pokračovalo. Zacyklili sme sa. Nechcela piť, bola som z toho nervózna. Bola som nervózna, preto nechcela piť. Kto by už len chcel byť v blízkosti vynervovanej osoby.

S odstupom času by som si naordinovala trpezlivosť a pokoj a verila, že to prejde. Nejak sme to dobojovali až do príkrmov, vtedy som sa JA upokojila a kojilo sa veselo ďalej. Obdobie svetla.

Nie je to len o materinskom mlieku

Ja chápem všetky výhody materinského mlieka pokiaľ ide o imunitu a nutričné hodnoty. Na druhú stranu, nedá mi a musím napísať, že ja som bola kojená
3 mesiace, nemám a nikdy som nemala žiadnu alergiu, exémy, intoleranciu, či čo to všetko teraz existuje. Prekonala som klasické detské choroby, ale
v škôlke či v škole som bola chorá len výnimočne. V dospelosti bývam chorá možno raz za 5 rokov a moji súrodenci sú na tom podobne.

Preto je moje najväčšie pochopenie v tejto oblasti toto: KOJENIE NIE JE LEN O MLIEKU. Nejde len o jedlo. Kojenie má množstvo ďalších funkcií: pomáha bábätkám regulovať svoju teplotu a dýchanie, počujú tlkot matkinho srdca, znamená bezpečie, blízkosť, upokojenie, spánok, mamu. A toto všetko môžete zabezpečiť prikladaním dieťaťa koža na kožu.

Ak som na začiatku písala, že kojenie so mnou nič nerobilo, tak pri skin-to-skin sa hladina endorfínov prudko zvyšovala. Cítila som sa šťastná. Je to vážne ÚŽASNÝ POCIT!

Ak NEmôžete kojiť, prestaňte sa mučiť. Netrápte sa tým, čo zmeniť nemôžete, ale zamerajte sa na to, čo spraviť môžete. Noste, skin-to-skinujte, objímajte, mojkajte, túlte sa a hlavne neprestávajte. DOTYKY, DOTYKY, DOTYKY. Spravte si svoje chvíľky, vnímajte bábätko a seba
v prítomnom okamihu.

Chyba, ktorej som sa dopustila

Plne si uvedomujem, že som v tomto období fungovala pod vplyvom strachu. Ako väčšina prvorodičiek som si vytvorila na seba tlak, nechcela som spraviť chybu. Nikto, ani moja pediatrička mi nič nevysvetľovali, odpoveďou bolo vždy: „To je normálne, to prejde.“

Ja som však potrebovala problém pochopiť. Brodila a topila som sa v záplave informácií z internetu a kníh a vždy mi trvalo veľmi dlho, kým som si vytriedila plevy od zrna a jednotlivé kúsky mi zapadli do seba. (Na tému „odgrgávanie by som mohla napísať samostatný článok, ale ušetrím vás 🙂 ) Bola som z toho unavená.

Nebola som nebola naladená na seba a nepočúvala svoj vnútorný hlas. Som presvedčená, že ten by mi poradil, aby som sa naladila na svoje bábätko. Aby som ho počúvala a nebojovala. Verím, že odpovede by prichádzali v čistejšej podobe. Možno tiež z internetu, ale efektívnejšie.

Vďaka tomu, že sa Olivia narodila predčasne, dostala som sa k informáciám o nosení, ktoré je pre tieto deti tak dôležité. Ja som dovtedy matky s nosičmi na ulici nikdy nevidela. Zaujímavé, že teraz sú všade. 🙂 Človek vníma obmedzene, podvedome si filtruje aj svoje okolie podľa toho, v akej rezonancii sa pohybuje. A ja som pred tehotenstvom hrala rolu dôležitého manažéra, pohybovala som sa v inej sfére, riešila som oveľa „podstatnejšie“ veci.

Začiatok spolužitia s dcérou bol možno ťažší, ale všetko má svoj význam. Oveľa ťažšie by sme to mali, keby sme si týmto obdobím takto neprešli.

P.S.1 Áno, viem, že spisovne je dojčenie, ale to slovo mi nejde z úst. Tak pardon, ak to zas vám nejde do uší.

P.S.2 Je až neskutočné, že aj v pohodových obdobiach, som sa nemohla zbaviť myšlienok typu: Ako ju odnaučím zaspávať na prse?, dokedy budem kojiť a ako ju budem preboha odstavovať? A keďže táto téma je u nás už uzavretá, všetko si môžete prečítať v článkoch:

Mám ju odstaviť?

Ako odstaviť dieťa bez plaču?