Je šťastie, keď sedí celá rodina okolo jedného stola?

Vianočný stromček. Prestretý stôl a za ním celá rodina. Všetky tváre rodinných príslušníkov sú vysmiate, spokojné. Vládne príjemná rodinná atmosféra, dobrá nálada, smiech. Možno spoločné zdieľanie.

Kde som to len videla?

Aha, jasné, v telke.

Vo filmoch, seriáloch a v reklamách.

Obzvlášť pred Vianocami vnímam silnejúci tlak na to, ako má vyzerať dokonalá rodina.

Netvrdím, že nikto neprežíva krásne momenty. Ale určite nie všetci. Určite nie neustále. A určite to nie je podmienené rodinným kruhom.

Je to len ilúzia, ktorou nás kŕmia média.

Pripomína mi to kult štíhlych žien (ktorý verím, že je už prekonaný), kedy nám boli predhadzované vychudnuté modelky ako ideál ženskej krásy.

Prečo?

Ak sa snažíme dosiahnuť nedosiahnuteľné, sme nespokojní.

Vieme, ako by naše šťastie malo vyzerať, pretože nám ho ukazujú každý deň. Uveríme, že by sme mali žiť iný život. Viac rodinný.

Túžime po tom, čo nemáme.
Hľadáme šťastie vonku.
Ženieme sa za ilúziou.
Utekáme z toho, čo je.

A to z nás robí nespokojných ľudí.
Nešťastných.

A nešťastní ľudia nemajú energiu.
Sú unavení.
Zlostní.
Výbušní.
Neistí.
Ľahko manipulovateľní.

A aby sme zakryli, že sa nám nedarí pretaviť ilúziu do reality, aspoň postneme na sociálne siete svoje šťastné fotky pri vianočnom stromčeku. Ako dôkaz, že to máme „správne“. (Netvrdím, že každý to má takto, ale ak sa vás to dotklo, skúste si úprimne v sebe odpovedať na otázku: Prečo to robím?)

Naopak, šťastní ľudia majú silu. Odvahu. Sú slobodní.

Nehľadajú šťastie vonku, ale tvoria si ho vnútri.

Ideálna rodina je presne tá, ktorú máte.

Aj vy môžete byť šťastní. V tom, čo je. Tam, kde žijete. S tými, s ktorými žijete, aj bez tých, bez ktorých žijete.

Ideálna rodina je tá vaša.
Pretože ste si ju tam hore kedysi vybrali. Vybral vám ju boh, alebo vaša duša. Vaše vyššie ja.

Ja verím, že mi bol daný príbeh s okolnosťami, situáciami a panáčikmi v hre tak, aby som sa čo najlepšie posúvala. Zlepšovala. Tam vnútri.

V hĺbkach.

Mám presne tú rodinu, ktorá mi pomáha doriešiť veci, ktoré ostali otvorené z minula.

Mám rodinu, ktorá mi pomáha uvidieť sa v celej svojej kráse. A že sa mi nepáči, čo vidím? Nuž, občas si pofrflem, ale čo mi už len pomôže hundrať na zrkadlo? Poďakujem svojim učiteľom a posvietim si na to, čo mi ukazujú. Čo na sebe ešte nemám rada?

A takto sa tvorí šťastie. Cez prijatie. Odovzdanosť. Neodmietaní toho, čo je.

Nie je to neustále zažívanie radosti. Je to tichý pocit vyvierajúci z toho, že všetko je tak, ako má byť.

A ak mám okolo seba šťastných ľudí, odrážajú mi to, čo cítim vo vnútri ja sama. Je to vedľajší efekt môjho spokojného bytia.

Môžem to mať a nemusím. Je to jedno.