Keď stále stráca hračky…

„Čo sa ti dnes najviac nepáčilo?“ preberá ma z mrákot. ⁠
Chvíľu premýšľam. „Asi ako si zas stratila hračku a zas bola scéna. A tebe?“⁠
„Ako som zas stratila hračku a zas som ťa musela do toho ťahať.“ odpovedá.⁠
⁠
Hmm, niekedy viem byť nepríjemná, pomyslím si a padám zas do polospánku. Nemá zmysel to riešiť, bola to už asi šiesta situácia za posledné 2 týždne a scenár je vždy rovnaký – berie von hračky (na moju otázku, či si myslí, že je to dobrý nápad, odpovie, že jasné), s kamoškou sa na dvore hrajú a vymýšľajú si fakt super hry. Niekedy aj hodiny. ⁠
⁠
Potom ale prídu ďalšie deti a nové hry. Naháňačky, schovávačky, vojny a s hračkami sa zatiaľ zabaví nejaké batoľa, či dieťa, ktoré pre svoju veľkosť (či malosť) zatiaľ nebolo prijaté do gangu. ⁠
⁠
Večer, keď je čas ísť domov, nevie ich nájsť a ju prepadne zúfalstvo. Strašne sa rozplače a do hľadania sa zapoja dospelí aj deti. Niektoré jej kamarátky ju utešujú a objímajú. Hračka sa nájde, ona sa rozveselí a ďalší deň znovu to isté. 😀⁠
⁠
Raz mi vysvetľovala, že tak strašne plače, pretože je jej ľúto, že hračky sú niekde samé a opustené, je im smutno a nikto sa o ne nepostará. Väčšina jej hračiek sú zvieratká a v jej fantázii sú živé. Majú svoje mená, svoj príbeh, svoju rodinu. Nie sú to LEN hračky. ⁠
⁠
„Vieš čo, ja tie hračky už asi nebudem nosiť von.“ ozvalo sa po dlhom tichu.⁠
„Hmm, ako chceš.“ zazívala som. Dnes som velice zhovorčivá. Bruuu noc…😴