Môj život ma baví

Bola som obvinená, že motivujem ľudí k slobodnému životu. Vraj je to smutné.

Sme znovu na cestách. Dva týždne sa túlame po Slovensku, ale nie je to pre mňa dovolenka. Ráno som na laptope, večer robím online konzultácie a všetko medzitým sa hráme na kamzíkov.

Áno, môj život ma baví a zdieľam tu z neho isté čriepky. Ale sú to len čriepky.

Chápem, že niekoho to môže iritovať. Hnevať. Provokovať. Vzbudzovať závisť. Prebúdzať frustráciu z vlastného života.

Ale sú aj ľudia, ktorých to tu inšpiruje, skúšajú to inak, ako je bežné v ich bubline, inak, ako sú zvyknutí. Vyliezajú zo svojej komfortnej zóny a píšu mi o tom.

Tiež viem, že tento život nie je pre každého. Poznám ľudí, ktorí ho považujú za nezodpovední. Neistí. Chvíľkové rozptýlenie, ktoré ma musí raz omrzieť a čakajú, kedy už začneme žiť normálne. A veď možno áno. (Podľa toho, čo považujeme za normálne).

Sú ľudia, ktorí našli svoje poslanie v zamestnaní, kde už z jeho princípu musia tráviť čas od-do.

Ľudia, ktorí našli svoje istoty v systéme.

Ľudia, ktorí milujú svoje korene a byť usadení.

A všetko je v poriadku.

Kto ma pozná dlhšie vie, že aj ja som bola zamestnaná. Roky-rokúce. Chodila som do práce za tmy, vracala sa za tmy. Myslela som si, že to milujem (a určité časti tohto života som aj milovala), ale až keď som vyhorela, došlo mi, že niečo mi v tom už nesedí. Že to, čo ma ničí, presahuje to, čo mi prináša naplnenie. A tak som to zmenila.

Ja rozlišujem slobodu vonkajšiu a vnútornú. Obidve sú dôležité, tá druhá o chlp viac.

Pre mňa je to stav, v ktorom prijímam svoj príbeh. Obľúbila som si ho so všetkými plusmi aj mínusmi. A zároveň na ňom nelipnem.

Ani ja nepoznám celý scenár. Netuším, ako sa bude odvíjať ďalej. Aký bude zajtra, pozajtra, o desať rokov. Žijem ho bez reptania. Tu a teraz. V dobrom, aj zlom.