Možno to bude znieť čudne, ale vnášam si do života ešte viac smrti

Včera som sa rozprávala s majiteľom mexického streetfoodu v Trenčíne. V sobotu budú sláviť El día de los muertos. Dnes mi prišiel e-mail o keltskom sviatku Samhain, všade na mňa vyskakujú halloweenské tekvice a samozrejme pozorujem ľudí, ktorí chodia na cintorín spomínať a páliť sviečky. 

Priviedlo ma to k myšlienke, že si chcem vniesť ešte viac smrti do svojho života. Nielen v tieto sviatky, ale do každého dňa. 

Možno to bude niekomu znieť morbídne, ale mne pripomínanie smrti vnáša do života esenciu vzácnosti. Každá chvíľa je oveľa cennejšia, keď sa pýtam:

• Aké by to bolo, keby som vedela, že táto prechádzka je moja posledná?
• Ako by som si vychutnala šálku čaju, keby som vedela, že tento dúšok je posledný?
• S akým pocitom by som zahryzla do koláča, keby som vedela, že je to naposledy?
• Ako by som sa posledný krát pozerala na oblohu?
• Alebo na dieťa pri hre.
• Keby toto bola posledná kniha, ktorú čítam.
• Posledná pesnička, ktorú počujem.
• Môj posledný rozhovor s touto osobou.
• Posledný dotyk chodidiel so zemou.
• Posledný krok, posledný nádych, posledná pusa, posledné milovanie.

A keby som vedela, že toto je posledný e-mail, ktorý vám píšem?
Asi by som napísala, že som vďačná, že ste tu.
Že sme mohli byť prepojení.
Že vďaka vám som MOHLA. 
Zdieľať, písať, žiť život, ktorý som žila. 

Častá pripomienka smrti ma nestresuje. Neprináša pocit, že už nič nestíham. Naopak. Paradoxne cítim, že mi nič neuteká. Nemá čo.

Preciťujem totiž plnosť každej jednej chvíle. 

Pripomínaním si smrti sa vypína moja myseľ.
Rozšírujem sa do priestoru.
A iba som.

Každý moment môže byť posledný pre mňa, alebo pre vás. Pre mojich, alebo vašich blízkych. 

A ja viem, že v niekom takéto úvahy vzbudujú úzkosť a strach. Vo mne však nie.

Vo mne prebúdzajú vďačnosť.
A pokoru.

K tomu druhému som mala kedysi silný odpor. Stačilo, že niekto vyslovil slovo „pokora“ a ježili sa mi všetky chlpy na rukách. To preto, že som za ňou mala schovaný obsah – musíš sa podriaďovať a byť poslušná. 

Už to mám inak. 

Večer zaspávam s prosbou, aby som na ďalší deň bola ešte pokornejšia, ako som bola dnes. 

Pokoru vnímam ako pustenie kontroly. 
Odovzdanie sa životu. 
Zmierenie.

A tak vám v tieto dni želám, nech sa vám podarí stíšiť volume na rádiu vysielajúceho neustály prúd myšlienok.

Utíšte svoju myseľ a načúvajte.

Sebe, blízkym, tým, ktorí tu s vami sú, aj tým, ktorí tu už nie sú. 

S láskou, 

Zuzana

P.S. Takéto a podobné zamyslenia píšem do e-mailov. Chcete ich odoberať? Prihlásiť sa môžete tu>>>