Nechajte nás zírať, prosím….

Počas 3 dní som bola svedkom dvoch identických situácií. Na ihrisko prišli väčšie deti a začali blbnúť na preliezkach. Skákali, preliezali, viseli dole hlavou, boli rýchli, šikovní, hotoví šimpanzy. Malé deti sa zastavili v čase a
v priestore.
Jeden chlapec ostal stáť uprostred pieskoviska, lopatka v jednej ruke, kýblik v druhej, pusa otvorená a zhypnotizovane pozeral hore. Dialo sa tam niečo FANTASTICKÉ!

Moja dcéra ostala v nemom úžase presne ako chlapček. V očkách som jej čítala: „Wooooow, to aj ja budem niekedy vedieť?“ A možno tam bolo: „Tak toto sú tie opice?“ A možno úplne niečo iné, čo ja viem. 🙂

Chlapec bol napomenutý, má sa okamžite začať hrať, inak pôjdu domov.

O dva dni neskôr, iné ihrisko, iné opice, dievčatko sedí a žasne. Mama kričí na dievčatko. Ak sa okamžite nezačne hrať, odchádzajú. Neprišli vraj na ihrisko pre to, aby len sedela a kukala. Celé to skončilo hysterickou scénou, kedy mama nasilu odtiahla dieťa z ihriska.

Dlho som nad tým premýšľala. Čo tým maminám tak vadilo? Snažila som sa ich pochopiť (nabudúce sa radšej spýtam, ušetrím si čas). 🙂 Netuším, či som na tom prišla, v každom prípade ma to priviedlo k úvahám o slušnosti a lenivosti.

Možno si tie mamy mysleli, že sa nepatrí pozerať na druhých. Že to nie je vhodné. Mohli mať blok, ktorý vznikol niekedy v minulosti, keď ich niekto okríkol: „Čo čumíš?“, „Hľaď si svojho“, „Radšej sa kukni na seba“. V podvedomí sa tak vytvoril vzorec správania nazvaný „je nepríjemné pozerať na druhých“. Vo vedomí sa na to nalepila nálepka „pozorovať druhých je neslušné“.

Je to samozrejme problém matky, nie dieťaťa. Za tým celým je strach. Bojí sa nepríjemnej situácie, bojí sa, že niekto jej dieťa okríkne a tak sa ho snažia chrániť. Lenže chránia len seba, pretože sú to ony, kto sa bojí konfliktu. (ktorý reálne väčšinou ani nevznikne)

A čo sa deje s dieťaťom? Cíti mamin strach, počuje jej krik, netuší, čo zlé spravilo, ale prevezme jej vzorec správania a začne sa tiež báť. Netuší prečo, ale robí to. Zároveň je v dieťati potláčaná jeho prirodzenosť, pretože byť zvedavý je predsa prirodzené.

Ruku na srdce, ktorá matka nenápadne neokukuje iné matky? Všetky sme zvedavé, ako tie druhé riešia konflikty, ako komunikujú so svojimi deťmi,
v duchu si hovoríme, to bolo dobré, to skúsim nabudúce aj ja, alebo takto to ja nikdy robiť nebudem (a samozrejme, že pri prvej príležitosti urobím, lebo mám v génoch podobné vzorce správania).

Deti robia okato len to, čo sa my snažíme skrývať. POZORUJÚ. Potrebujú to pre svoj vlastný vývoj, nemôžete im zalepiť oči. Ak z toho máte nepríjemný pocit, nedeformujte dieťa, ale naberte odvahu a nájdite príčinu svojho pocitu vo svojom vnútri.

20150604_101456

A možno to nebude slušnosť, čo maminám na ihrisku vadilo. Možno to je fakt, že dieťa NIČ nerobí. Je neproduktívne a radšej ako pozorovať svoje okolie, by malo robiť koláče z piesku. Alebo bol pôvodný zámer dieťa „vybehať“ a ono LEN sedí. To je neprijateľné, MALO BY NIEČO ROBIŤ. Alebo sa im možno von nechcelo, prinútili sa kvôli dieťaťu (ktorému sa možno tiež nechcelo) a teraz to vyzerá, že išli von zbytočne. Tak či onak, na ničnerobení je niečo iritujúce.

Ja osobne milujem sedieť a zírať. Rada chodím do mesta sama, sadnem si na terasu kaviarne alebo na lavičku a pozorujem. Pozorujem ľudí, oblohu, stromy, kvety alebo seba. A skutočne nič nerobím? Kto mi vidí do hlavy? To, že telo nič nerobí, neznamená, že v hlave sa nič nedeje. Veď, kedy má človek čas na skutočné premýšľanie?

Premýšľam nad tým, čo práve vidím alebo nad situáciami, čo sa mi stali. Analyzujem svoje reakcie, pocity. Ponáram sa do seba, skúmam, hľadám príčiny v spomienkach, dávam si dokopy súvislosti. Ak nechcem mať v sebe zmätok, musím to robiť.

Ale skutočne treba stále niečo robiť? Za týmto totiž nasleduje ešte vyšší level zírania. Pokiaľ sedenie na lavičke vyzeralo čudne, ešte čudnejšie vyzerá, keď takto sedím doma na záhrade alebo na gauči. A predo mnou nič. Už sa ani nesnažím kamuflovať, že čítam knihu. Pre nezainteresovaného čumím do blba, zabíjam čas, nudím sa, som lenivá, nič nerobím.

Všetky odpovede na naše otázky sú okolo nás. Stalo sa vám, že ste riešili problém a nevedeli nájsť riešenie? Prestaňte hľadať. Prichádza na rad NEPREMÝŠĽANIE. Ak neustále do sveta vysielate myšlienky, ako chcete zachytávať iné myšlienky? To nejde. Ale ak sa spomalíte, prestanete o probléme premýšľať, bum! riešenie je zrazu tu. Stačilo sa preladiť
z vysielača na prijímač.

V takýchto svojich zastaveniach si vychutnávam plynutie. Znovu si uvedomím, že všetko je tak ako má byť, že je zbytočné sa naháňať, upokojím sa, získam nadhľad. Každý, nielen deti, potrebuje čas na fantazírovanie, snívanie, vymýšľanie, predstavy, skrátka na svoje vnútorné JA.

Takže, ak vás bude nabudúce iritovať, že váš teenager len tak leží na posteli a čučí do plafónu, spomeňte si, kedy ste vy naposledy snívali.

Ak si hovoríte, že je to zbytočné, že vy na to čas nemáte, väčšinou je dôvod strach. Neustále vyhľadávate vonkajšie podnety – práca, domácnosť, TV, správy zo sveta, facebook, hry, adrenalínové športy. Vyrábate si stále nejaké starosti, len aby nebola nuda, ticho. Nechcete si nájsť svojich 10 minút. Chápem, bojíte sa ostať sami so sebou, nahliadnuť do svojho vnútra, možno máte strach, z toho, čo tam nájdete. To vôbec nevadí, váš čas ešte príde. Len vás chcem poprosiť:

Nechajte NÁS zírať… či už na iných alebo do seba…:)

vrtula

P.S. Viete o tom, že ako ste vyladení, takých ľudí si do svojho okolia priťahujete? Mne sa bežne stáva, že zavolám kamoške, a tá mi na otázku „Čo robíš?“, odpovie: „Sedím“ A ja už viem, že bude o čom rozprávať… 🙂

Nečítam knihy o výchove, ja sa riadim srdcom. Naozaj?

 

Učí ženy meniť postoje v situáciách, ktoré materstvo a deti prinášajú a ukazuje im, ako môžu byť pohodové, šťastné a sebaisté mamy. Vďaka sebapoznaniu a vedomému spôsobu života. Je autorkou knihy OLIVIA a Kariet pre detskú dušu. Viac o Zuzane si môžete prečítať tu >>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.