Otcovia a deti

Neustále deti napomínajú, pokrikujú po nich, zakazujú a prikazujú. Otcovia.⁠⠀
⁠⠀
Otcovia, ktorí nie sú zvyknutí na svoje deti a nie sú zvyknutí nepracovať. Chcú byť užitoční, a tak v snahe pomôcť, neustále usmerňujú deti.⁠⠀
⁠🌸⁠⠀
Boli sme zohratí a teraz nič nefunguje. Naštvané, že ich bežná prevádzka je narušená. Mamy.⁠⠀
⁠⠀
Mamy, ktoré majú potrebu chrániť svoje deti. Zastať sa ich. Zasahujú do sporov a napomínajú otcov: „Takto si to nemal. Keby si to povedal/urobil takto…“⁠⠀
⁠⁠🌸⁠⠀
Nie sú zvyknuté na nové povely. Hľadajú pomoc v náručí mamy. Časom sa naučia, že mama to za nich vyrieši. Deti.⁠⠀
⁠⠀
Začnú na otcov reagovať podráždene, s neúctou a nerešpektom. Nepočúvajú. Obkukajú od mamy.⁠⠀
⁠⁠🌸⁠⠀
Strih, ideme k nám:⁠⠀
⁠⠀
Povedala mu, čo jej vadí a on bol prekvapený. Povedal jej, čo vadilo jemu. Ahaaaaa. Zasmejú sa a idú spolu niečo robiť.⁠⠀
⁠⠀
Už dávno som pochopila, že o moje rady nikto nestojí (nie vo vyhrotených situáciách), za to o moju náruč áno (obaja).⁠⠀
⁠⠀
Myslela som si, že iba JA viem najlepšie. Keď som sa im ale prestala do toho montovať, vznikol nový, prázdny priestor. Pre nich. Konflikty postupne ustávali, zvykli si na seba, už ich neprekvapili vzájomné reakcie a mohli postúpiť o krok ďalej. O krok bližšie k sebe. ⁠⠀

Jasné, ideál je komunikácia bez kriku. Pokojná, rešpektujúca. Lenže život nie je ideál. My nie sme ideálni. Aby sa niečo dostalo von, občas to musí byť presne takto.⁠⠀
⁠⠀
Ju to posilnilo, on je chápavejší a čo všetko som sa ja o sebe naučila. Ajajajaaaaaj! 🙂 ⁠⠀
⁠⠀
A nie, nie vždy sa mi darí byť ticho. A no a čo? :)⁠⠀