Stačí iba byť

Existuje starý príbeh.

Slnko a vietor sa dohadovali, kto je mocnejší. Uzavreli stávku. Po ulici kráčal muž v kabáte a vietor a slnko sa dohodli, že komu z nich sa podarí kabát z muža strhnúť, bude mocnejší. Vietor začal ukazovať svoju obrovskú silu. Fučal a fučal, dostal sa mužovi pod kabát, skoro ho roztrhal. Ale muž si kabát tuhšie pritahol a zapol, aby sa vetru ubránil. Nakoniec to vietor po mnohých ďalších pokusoch vzdal.

Prišlo na radu slnko. Žiarilo silnejšie a jasnejšie, až si muž kabát vyzliekol. Asi sa divil, čo sa to s počasím deje, ale vykračoval si ďalej po ulici.

To, čo sa vietor snažil vykonať silou, dokázalo slnko iba obyčajným bytím.

Prestať to hrať na výkon môže byť ťažké. Tvrdú prácu a naháňanie si odôvodňujeme tým, že MUSÍME.

Byť neustále v pohybe. Že nás baví stíhať. Že nás stres motivuje. Že potrebujeme chaos a že radi súťažime s druhými. Milujeme ten pocit, keď fajkáme to do list.

Kedysi, v minulom tisícročí som tam bola tiež.

Vtedy som však nevedela, že za tým všetkým je honba za pochvalou. Uznaním. Potľapkaním po ramene. Smäd po pozornosti. Túžba byť videná.

Že je to honba za láskou a prijatím.

Posledných 8 rokov ma učí, že si nemusím brať veci silou, že sa môžem zjemniť a nechať, aby ku mne prišli samé.

Ak náhodou zacítim tlak, ktorý si na seba robím, odkryjem neistotu. Za každým mojím tlakom sa skrýva neistota z toho, či uspejem alebo nie.

A nie, neznamená to, že nič nerobím, alebo že nemám ciele. V ich dosahovaní však už chýba urputná, ničivá snaha. Snaha všetko meniť.

Stačí iba byť. A žiariť. Ako slnko.

Už netvorím z túžby po láske, ale tvorím z lásky. K sebe. V ľahkosti a jemnosti.
Aby som mohla žiariť.

Pre svoje blízke okolie.
Aj pre vás.