Nedávno mi kamarát rozprával, že sa nevie tešiť z obyčajného dňa. Že je smutný. Nevidí budúcnosť, stroskotávajú plány, rozbíjajú sa sny.
Nedá sa na nič spoľahnúť, nikto nevie, čo bude.
Lenže to sme nevedeli nikdy.
Čo bude.
Všetky istoty, o ktoré sme sa opierali boli vždy len ilúzia. Len sa to tvárilo ako istota. Uverili sme im. Dni boli rovnaké, všetko sa dialo, ako malo. Bol v tom poriadok.
Lenže nikto z nás nevie a nikdy nevedel, kedy v jeho život príde zvrat. Zmeny často prichádzajú potichu a nepozorovane. Stačí jedna minúta a všetko je inak. A na toto sme zabudli.
A presne to sa nám pripomína s udalosťami posledných rokov. Ako bubliny z bublifuku praskajú jedna istota za druhou a mne z toho vychádza len to, že sa už nemôžem oprieť o nič, čo je vonku.
Že stále môžem snívať a dávať si zámery a krôčik po krôčiku sa k nim posúvať. Ale bez lipnutia. Ak sa cesta vyjaví iným smerom, netrápim sa.
Rozhodnutia robím len v prítomnosti. Ako to funguje?
Niekto túži po domčeku, ale nevidí možnosti. Čo môžem urobiť TERAZ, aby som sa k nemu bližšie dostala? Možno príde odpoveď – vyprac skriňu. Alebo o tom rozprávaj, rozhoď siete. A pusti to.
Niekto chce odísť zo zamestnania, ale zväzuje ho strach. Čo môžem urobiť TERAZ, aby mi bolo lepšie? Pozrieť sa strachu na zúbky. Čo je zač? Odovzdať sa mu. A možno si v tom nechať pomôcť.
Niekto sa chce rozísť s partnerom, ale nemá žiadne zázemie. Čo potrebujem práve TERAZ? V tomto momente? Naučiť sa vymedzovať si hranice? Alebo venovať viac času sebe?
Ani ja neviem, aká je moja budúcnosť (ak niečo také, ako budúcnosť existuje). Vymenila som však strach za dôveru. Dôverujem, že bude správna, nech to znamená čokoľvek.
Odovzdanie.
A vďačnosť za každý deň, ktorý tu, v tejto forme, môžem ešte byť.
Zároveň mám však pocit, akoby všetky moje kroky už boli naplánované. Nebojujem s tým. Púšťam. Veľa púšťam.
A pozorujem.
Pozorujem dianie okolo seba a seba v ňom.
A v tom je „môj“ pokoj.