Tak už ma konečne pochop

„Tak ma už konečne pochop!“

„Chcem, aby si ma chápal.“

„Ako to, že nerozumieš, čo sa ti snažím vysvetliť?“

„Ja už neviem, ako ti to mám povedať?“

Hľadáme porozumenie.

A hľadáme ho u druhých.

Jedným z dôvodov môže byť aj ten, na ktorý sme narazili včera na sedení: „Je pre mňa dôležité, aby ma rodina chápala, pretože potom môžem s kľudným svedomím robiť to, čo ma baví.“

Za týmto výrokom sa schovávala potreba odsúhlasenia. Chcem, aby mi to druhý odobril, pretože sama si to neustojím.

Keď sa nahnevajú, je mi to ľúto.
Je mi ľúto, že ma nechápu.
Mám výčitky.
A nakoniec to ani neurobím.

Bojím sa konfliktu.
Bojím sa hnevu.
Bojím sa, že ma prestanú mať radi.
Bojím sa, že ostanem sama.

Bojujeme za pochopenie, a keď neprichádza, strachy nás ovládnu a druhým radšej vyhovieme. Nejako si to pred sebou zdôvodníme. Veď na tom vlastne, až tak nezáleží.

Hlavne nech sú oni šťastní, ja nemusím.
Keď sú šťastní oni, som aj ja.

Zatláčame sa do úzadia, zneviditeľňujeme, až sa úplne stratíme.

A to vyčerpáva. Veľmi to vyčerpáva.
Sme nervózne a vybuchujeme a konflikty sú nakoniec aj tak na stole. V tomto štádiu už väčšinou ani netušíme prečo. Kričíme my, kričí partner, kričia deti.

Niekto nemá, čo chce. Oni chcú viac pozornosti/energie a vy už nemáte. Zacyklili ste sa.

Je z toho cesta von.

Uvedomiť si, čo sa deje. Zvedomiť si svoje strachy, objaviť vzorce, podľa ktorých fungujeme a nahradiť ich.

Pochopiť, že druhí sa môžu hnevať. Majú na to právo. Rovnako, ako mám ja právo ísť na kávu s kamarátkou, zacvičiť si, čítať knižku, alebo čokoľvek väčšie, kam ma duša ťahá.

Prijať, že druhí ma nikdy nebudú skutočne chápať. Môžeme zažívať to isté a nikdy to nebude to isté. Máme rôzne telá a emócie v nich, iné spomienky a skúsenosti, sny a túžby…

Nemusia nás chápať.
Môžeme sa v porozumení k sebe približovať, ale je v poriadku, keď nás druhí nemôžu, alebo nechcú pochopiť.

Dôležité je, či si rozumieme my.
A či sa za seba postavíme.