Uvoľnite sa do odpočinku

Kedy sa nám odpočinok dostal na zoznam medzi ostatné položky, ktoré treba odfajknúť?

Nechápte ma nesprávne, som rada, že sa čoraz viac hovorí o odpočinku a tomu že máme robiť to, čo nás baví, ale trošku ma desí, že sa tieto činnosti stále podmieňujú.

Musíme si ich zaslúžiť.
Zdôvodniť.
Obhájiť.

Keď sa venujem sebe, som lepší a príjemnejší človek a aj ľudia sú potom pri mne šťastnejší.

Je to pravda, ale má to byť môj primárny dôvod?

Alebo si odpočinok doprajem až večer.
Na konci týždňa…
Na konci roka…
Života.

Musím si ho skrátka zaslúžiť.

Z času pre seba sme si urobili cieľ a často nedosiahnuteľný.

Schválne si nacíťte tieto vety:

Musím si oddýchnuť.
Musím sa venovať sebe.
Musím sa o seba starať.
Musím robiť to, čo ma baví.

Čo sa deje vo vašom vnútri?
Cítite tlak? Jemnú úzkosť?
Alebo cítite ľahkosť a slobodu?

Slovo MUSÍM nás spútava ako ťažké reťaze, ktoré sa nám omotávajú okolo celého tela. Nedovolia nám dýchať.

Ťažia a tlačia aj výčitky, ktoré máme, keď cieľ nesplníme.

A život je pritom tak jednoduchý.

Nemusím nič.
Ale vôbec nič.

Pokiaľ si tam sama nedám „musím“ a nespravím tak zo seba obeť.

Čo keby náš čas nebol rozdelený na prácu, povinnosti a odpočinok, zábavu a čas pre seba. Čo keby to nebolo 80:20, 60:40, 50:50….?

Čo keby bol všetko čas pre mňa?

Čo keby stav „nemusenia“ pokrýval 100% môjho dňa?
Čo keby uvoľnenosť presakovala celým mojím životom?

Nemusím nič.

A z tohto bodu robím všetko.

Pretože to, že nemusím, neznamená, že to robiť nebudem.

To, že nemusím navariť, neznamená, že nenavarím.
To, že nemusím chodiť do práce, neznamená, že tam nepôjdem.
To, že sa nemusím poprechádzať, neznamená, že sa neprejdem.
To, že nemusím cvičiť, neznamená, že si nezacvičím.

Je to o uvoľnení sa. Dovoleni si. Ľahkosti. Slobode.