Domškoláci, vonškoláci, konškoláci, sebariadenci…

Jeden deň sme o ňom čítali v knižke a hneď druhý sa k nemu vybrali. Viete, aký je najstarší kostol v Európe? Ten na Slovensku. Dokonca kúsok od nás, na Záhorí. Je starší ako všetky slávne katedrály, dómy a chrámy. O kostole sv. Margity Antiochijskej sa nevie, pretože jeho vek dlho nevedeli dokázať. Len pred pár rokmi vykopali šperky, ktoré sa datujú do čias Veľkej Moravy.

Olivia už vyrástla z „dajte mi akékoľvek dieťa a ja sa zahrám“. Má svoje stále kamošky, s ktorými priateľstvo prehlbuje v každodennosti.

Zavolali sme kamoškám, sadli do jedného auta a bol z toho spontánny celodenný výlet. Neďaleko sme objavili Lávku Veľkej Moravy (most do ČR), čítali informačné tabule, baby na jednom malom kúsku robili anjelov do snehu a veľa sa po ceste hrali.

Domškoláctvo je taký hlúpy názov. Evokuje v ľuďoch, že sme doma. Stále. Že sa doma hráme na školu a s nikým sa nestretávame.

V našom prípade nie je nič ďalej od pravdy. Je fakt, že stále čakám na dlhodobé dažde, aby sme mohli naplniť aj túto stránku domáceho vzdelávania, ale ono stále nič.

A preto zavádzam termín vonškoláctvo. (Nevymyslela som ho ja, kredit patrí jednej žienke, ktorá mi ho kedysi napísala do správy).

Vonškoláci sú deti, ktoré sú radi vonku. Behajú, hrajú sa a popritom sa neustále učia. Lebo učenie neprebieha iba za stolom a nemusí to byť len to, čo hovoria osnovy.

Moje dieťa je určite vonškolák a vy ste mi na sociálnych sieťach písali, že tie vaše tiež. Vonškoláci, svetoškoláci, equischooleri, sebariadenci.

A tento príspevok mal byť asi pre všetkých, ktorí váhajú a boja sa. Je len na vás a vašich deťoch, ako budú vaše dni vyzerať. A aj to je vývoj. Nemusíte sa báť meniť si to. Je to proces. Ako nakoniec všetko.

Lávka Veľkej Moravy. V čase, keď sme tam boli, bol prechod zakázaný a strážený českou políciou na druhej strane.