Rodič bez názoru?

„A čím bol ten Ježiš taký dôležitý, že všetci oslavujú jeho narodeniny?“ spýtala sa moja 5 ročná dcéra. Bola tma, druhý večer po Štedrom dni a my niekde v lese. Zablatení až za ušami sme sa po 4 hodinách chôdze vracali domov a ja som bola vďačná za akúkoľvek tému, ktorá nezačína vetou „Kedy tam už budeme?“.

Detskú bibliu máme u babky a Starý zákon sme už čítali. Teraz prišiel Ježišov čas. Množstvo otázok, odpovedí, bavili sme sa o ňom dlho. Presne tak, ako sme sa pred polrokom bavili o Budhovi pri čítaní Budhových rozprávok a o gréckych bohoch minulý rok v Aténach. Pred pár týždňami zas našla staručkú knižku Indiánske rozprávky a zaujímala ju indiánska mytológia.

Neviem si predstaviť, akoby som mohla byť objektívna.

Je pre mňa dôležité, aby vedela, že to, čo jej hovorím ja, je to, ako to chápem ja. Môžem sa o dané témy zaujímať, študovať si viac a viac, ale aj tak to ide cez filter mojej osobnosti a vtláčam jej do toho to svoje. Vedome či nevedome, viac alebo menej.

Vždy jej zdôrazňujem, že iní ľudia to môžu mať úplne inak a je na nej, čo si z toho zoberie ona. Som rada, keď sa pýta babky, deda, otca a iných blízkych ľudí. Je pre ňu zaujímavé počúvať aj ich vysvetlenia a vôbec nepozorujem, že by z toho mala v hlavičke chaos. Skôr naopak. Viac premýšľa, nachádza diery v teóriách a dáva nám riadne zabrať.

Kto ale vie, aká je pravda?

Učím ju, že na svete existuje 7,6 miliárd právd. Presne toľko, koľko je na planéte ľudí. Každý má svoju pravdu a žiadna nie je lepšia, alebo horšia. Je to len myšlienkový zhluk.

Pre mňa je dnes už ťažké mať na niečo vyhranený názor. Viem totiž, že nejde o daný názor, ale že vždy je za tým viac.

Konkrétny človek.

Nie je preto pre mňa dôležité, či má pravdu, ale prečo si TO myslí. Prečo má potrebu za dané myšlienky bojovať, obhajovať sa, presvedčovať druhých. Čo je za tým?

Často sa lusknutím prstov dokážem vzdať svojich názorov.

Pretože mi to umožní pozrieť sa za ne.

Pretože tak môžem zacítiť dušu človeka.

Pretože bez myšlienok, na ktorých by som lipla, je mi ľahšie.

A práve vtedy, keď môj muž končil s výkladom o rímskom cisárovi Tibériovi, sme zbadali v diaľke svetielka. Znovu sme vchádzali na najstaršie pútnicke miesto a blížili sa k autu. Téma (nateraz) vyčerpaná, ďalšie kolo otázok ešte určíte príde. Dnes však už rieši veľryby. 🙂