Moja lekcia v Havane alebo ako ma Kubánci prinútili hovoriť nie

Podviedli ma.

No dobre, nechala som sa podviesť.

Sme v Havane, sedíme v malej miestnosti a všetci čakajú, kedy sa už vymáčknem. Kedy konečne vytiahnem peniaze. A ja som vytiahla. Neveriacky na seba pozerám a nechápem. Prečo to robím, keď to kúpiť vôbec nechcem?

Sme prvý deň na Kube a pred chvíľou sme urobili presne to, čo píšu v každom bedekri, že robiť nemáme. Dali sme sa v Havane do reči s neznámymi ľuďmi, ktorí nám teraz chcú predať cigáry.

Boli fakt dobrí.

Zoznámili sme sa akoby náhodou. Boli veľmi zhovorčiví, zaujímali sa o nás, našu krajinu, rozprávali o tej svojej. Boli milí, nevtieraví a psychológovia nahovado.

Môj muž by bez váhania išiel s chlapíkom na pivo a ja by som so ženou okamžite uzavrela pokrvné sesterstvo. Neuveriteľní sympoši.

Tí užasní ľudia ma podviedli

Hučalo mi v hlave na druhý deň. Mali to premyslené a vyšlo im to. Vôbec ma netrápili tie predražené (asi) fejky, čo som už mala uložené v kufri a ani náhodou ma netrápili peniaze. Zaslúžili si ich :).

„O čo mi teda ide?

O ten štít, čo sa mi vytvoril na hrudníku. Uzavrela som sa. Ku všetkým ďalším ľuďom som už pristupovala s nedôverou a pochybnosťami.

Takto som to nechcela.

Nechcela som byť chladná a neprístupná. Rezervovaná.

Chcela som ľudí spoznávať a nie sa pred nimi uzatvárať.

Veľké očakávanie = veľké sklamanie, moja.

V momente, kedy očakávanie (koľko skvelých Kubáncov spoznám) v sebe rozpúšťam, štít mizne. Nadýchla som sa. Znovu som to bola ja. Čistá a bez barikád.

Ešte to však nie je ono

Stále mám zo situácie nepríjemný pocit. Skúmam ho a vyčkávam. Odpoveď prišla: Vyčítam si, že som to nezastavila.

Už na ulici som začala tušiť, že to nie je kóšer. Mala som pár indícií oveľa skôr, ako sme sa nechali zatiahnuť do pochybného domu. Mohla som to stopnúť. Nikto ma nenútil, nikto mi nekľačal na krku a nekričal na mňa. Tak prečo som to neurobila?

Pozor, prichádza rozuzlenie: Ja som ich nechcela uraziť!

Áno, áno, čítate dobre, objavila som vzorec správania: Hlavne nikoho neuraziť.

Čo ak sa niekoho dotknem? Čo ak sa niekto (na mňa!) nahnevá?

Panebože Zuza! To ako vážne ešte toto riešiš?

Vtedy som si spomenula na historku, ktorá sa udiala tri dni pred odletom. Pani v lekárni ma presviedčala, že pred cestou určite potrebujeme akési lieky. Slušne som odmietla. Presviedčala ďalej: Že teda aspoň pre dieťa. Znovu som slušne odmietla a ona sa urazila. Ešte v minulom tisícročí by som lieky kúpila a hodila doma do skrinky len, aby sa toto nestalo. Presne si pamätám na ten pocit, keď som vychádzala z lekárne. Pobavene som sa tľapkala po rameni a hovorila si: Ako si vyrástla. 🙂

Bum a mám to tu zas.

Asi ešte nie som dosť veľká

Alebo som už príliš veľká. Deti toto predsa neriešia.

Poviem vám, neexistuje lepšia krajina ako Kuba, ak sa chcete naučiť hovoriť „nie“.

Je jednoduché odmietať, ak sú ľudia otravní, nepríjemní, príliš sa vnucujú a tlačia. Skúste však hovoriť „nie“ ľudom, ktorí sú milí, láskaví a srdeční. Keď s nimi trávite čas v krásnych rozhovoroch, nezištne vám pomáhajú a dali aj darčeky… Skúste hovoriť „nie“, keď by ste sa najradšej rozdali, lebo vidíte, ako veľmi potrebujú.

A ja som odmietať musela – jedlo, sprievodcov, organizované výlety. (Na Kube majú dve meny – jednu svoju a jednu pre turistov. Turistická je nastavená vysoko. Ak by sme tam boli týždeň, zvládneme to, ale my sme tam boli viac ako tri týždne.)

Podporovali sme ich v najväčšej miere, ako sme mohli. Oplácali sme im láskavosť v rámci svojich možností, ale máme svoje limity aj preferencie.

Odmietať som musela často

a bolo vtipné sa v tých situáciách pozorovať.

Chvíľu som sa schovávala za muža. Nech je on ten zlý. Rýchlo som pochopila, že toto je len moja a moja lekcia, keďže španielsky hovorím iba ja.

Kamuflovala som a hľadala výhovorky. Aby ich to tak nebolelo. Nefungovalo to. Raz som počula domácu, ako sa sťažuje susede: „Nechcú nič jesť, asi im nechutilo.“

Ostala mi už len posledná možnosť. Pravda. Vysvetlila som im, ako to je. Že ďakujeme, ale musíme/chceme si poradiť aj inak. A voilá, vtedy sa začali otvárať srdcia. Boli na tom rovnako.

Porozumenie.

Pomoc.

Postupne som prestala riešiť, či sa niekto urazí alebo nie. Čo môžem urobiť viac, ako byť úprimná?

Pravda je maximum.

Morálka, slušnosť, akési vymyselné pravidlá, nám často bránia byť k sebe úprimní. Bojíme sa, že toho druhého zraníme, a tak „nie“ nepovieme. Ideme proti sebe a potom sme nešťastní. Nespokojní. (z pripravovanej knihy O hraniciach inak)

Kuba ma vyškolila, ale netvrdím, že som borec. Zviditeľnili sa tu ďalšie odtiene osobnosti, ktorú nosím ako kostým, v ktorom hrám svoju rolu. Odhodila som ďalší kúsok oblečenia a dostala sa tak zas o trošičku bližie k svojmu vnútru, k svojej pravej JA.