Je december, druhý sviatok vianočný a dokonca aj zima. Šlapeme lesom už 2 hodiny a nestretli sme ani nohu. Olivia sa zrazu začne vyzúvať zo zimných topánok s tým, že si potrebuje pomasírovať nožičky. V momente ako vykročila bosá, vyšiel spoza zákruty manželský pár. Ten pohľad, ktorým ma žena prebodávala a pritom krútila hlavou asi poznajú všetky matky. (Len situácie budú iné. 🙂 )
Za chrbtom som ešte počula: „Videl si to? To dieťa bolo bosé, to je strašné!“ Jasné, že hneď ako zašli, Olivia zahlásila: „Hotovo“ a znovu sa obula (trvalo to celé asi 5 minút). Ďalšie 2 hodiny sme nikoho nestretli. Bol to tréning pre matku, alebo pre pani? 🙂
Príhoda č.2
O mesiac neskôr, Kuba, niekde v lese, bosí sme všetci traja. Stretávame dve staršie Francúzky a jedna až zhíkla, keď si všimla naše nohy. Naliehala na mňa, že musím dávať dobrý pozor, kam dieťa šlape. Hmmm, predstavovala som si, akoby to asi vyzeralo: Pri kamienkoch ju budem prenášať. Alebo jej budem ukazovať, kam má stúpiť. Alebo jej budem zametať cestičku? (Tu mi napadá krásny prímer o tom, ako to pre ňu nerobím ani v živote. Mohla by to byť dobrá pointa, ale nechce sa mi to rozvádzať.)
Ja chápem, že sú ľudia zaskočení. Alebo pohoršení. Až zhrození.
V pohode.
Aj oni mňa ešte vedia prekvapiť a neviem hneď reagovať. Nikto tu asi ani o moje reakcie nestojí. Veď načo?
Ale na jednu otázku už odpoveď mám. Obkukala som ju od môjho muža, ktorý veľmi rád na dotaz „Preboha, nebojíte sa, že ju niečo pichne?“, odpovedá: „Aaale, veď nevyfučí.“
A hovorí to takým upokojujúcim hlasom, že aj ja mám dotyčnú osobu objať a povedať, že je to v poriadku.🙂
Sezóna bosých nôh sa blíži a ja vám prajem krásne vymasírované nôžky a úsmev na tvári pre všetkých pohoršených okoloidúcich (ktorých inak stretávame fakt výnimočne).