„Musia tie deti vychovávať, nemôžu spolu iba normálne žiť?“ zapojila sa Olivia do našej debaty a mne tá veta stále znie v ušiach. Čo nám bráni, aby sme spolu „iba“ normálne žili?
Vychádza mi z toho iba strach. Strach, ktorý nám nedovolí nechať deti slobodne dýchať, pretože sa bojíme, že nebudú podľa našich predstáv. Aby boli lepší ako my. Aby mali lepší život ako my. Aby neboli rozmaznaní, lakomí a drzí. A za tým je aj tak iba strach, že ja ako rodič zlyhám a budú na mňa ukazovať prstom. A to mi príde voči deťom trošku nefér.
Ja nemám návod na život a neviem, ako sa žije najsprávnejšie. Napriek tomu, že ma môj život baví, viem, že existuje milión iných možností a ich variácií a vzájomných kombinácií, ako žiť šťastne. A ja ich vôbec nemusím poznať.
Preto si nemyslím, že som tu od toho, aby som jej tvrdila, čo je pre ňu najlepšie. Ja to totiž neviem. Nemám kontrolu nad jej osudom (chvalabohu) a nesnažím sa ju „vychovávať“. Nech je, aká je a nech je šťastná po svojom.
A ak si môžem niečo želať, tak nech nám na našej ceste, po ktorej kráčame (ešte zatiaľ) spolu, bolo dobre. Aby sme si to užívali aspoň tak ako doteraz a aby sme „iba tak normálne žili“. 💚