O hraniciach trochu inak

Raz som si prečítala článok od istého psychológa o tom, ako rodičia zanedbávajú výchovu detí, pretože im nevymedzujú žiadne hranice. Zneistela som. (A to aj napriek tomu, že nám to podľa mňa s dcérou krásne klapalo.)

Robím to dobre? Ako to, že žiadne hranice neriešime? Je to takto správne?

Chvíľu som sa v tom rochnila, až som pochopila, že ja nemusím dieťaťu žiadne hranice budovať. Hranice máme každý v sebe a úplne stačí, ak si nastavím tie svoje. Dieťa si tie svoje prispôsobí – podľa mňa, otca, svojho okolia. Uľavilo sa mi.

A premýšľala som ďalej: Ak som mala pochybnosti ja, čo ostatní rodičia? Čo ak chcú byť dobrými rodičmi, ale točia sa v bludnom kruhu rešpektujúcich poučiek? A prax pokrivkáva.

Vtedy som sa rozhodla, že vykročím zo svojej komfortnej zóny a vydala som sa na prednáškové turné po Slovensku. Zistila som, že hranice sú pre rodičov obrovská téma.

Teraz, s odstupom času, som spojila všetky svoje a aj tie vaše poznatky do jedného celku. Aby mal k týmto informáciám prístup každý. Aj vy.