Keď má matka super nápad

„Poď prejdeme sa, v dedine vraj majú ihrisko.“
Nechce sa jej, ale ukecám ju.

Brodíme sa trávou, ktorá mi je po ramená. Žihľava, bodliaky a tisíce včiel.

Prešľapávam cestičku a ona statočne kráča za mnou. Nie je to ďaleko, možno kilometer, ale trvá nám polhodinu, kým sa dostaneme k asfaltke. Zarazí nás ohlučujúce ticho. Všimneme si ho obidve. Žiadne včely. Akoby ich posledným našim krokom niekto vypol.

Prechádzame dedinou a vidíme obrovské plochy trávnikov vykosených na pár milimetrov. Spomeniem si na vetu, ktorú som včera začula na statku: Včely už treba dokrmovať.
Je koniec júla. Scary.

Nájdeme ihrisko. Rozbitá šmykľavka a uši drásajúca hojdačka. 5 minút a vraciame sa späť.
Tentokrát to vezmeme cez zemiakové pole. Prenesiem ju cez húštinu bodliakov a postavím na zem. V tom momente sa roztrhnú oblaky a celú cestu nám praží na hlavy.

„Ja už nemůžu,“ počujem za chrbtom.
To je blbé. Kedysi som mala snahu ju zabávať, ale vždy všetky návrhy s hnevom odmietla. Potrebuje sa vysťažovať a zábavu si vymyslieť sama.
A tak to bolo aj tentokrát. Spieva a hrá sa, že je včielka, ktorá prelieta z kvetu na kvet.

Už vidím strechy. Zvládneme to.
Po príchode sa obloha znovu zamračí a je príjemne.

„Akože, ten cieľ nič moc, ale cesta bola super,“ skonštatuje a rozbehne sa na trampolínu.

A o tom to je…