Nebojíš sa, že bude mať traumu?

Nebojíš sa, že bude traumu? Čo ak na ňu prenesieš svoje strachy a bloky?

Myslím, že tieto otázky vychádzajú z neprijatia seba samej. Ak si myslím, že môžem niečo „zlé“ preniesť na dieťa, považujem seba za zlú. Nedostatočnú. Nehodnú.

A ja nemám v sebe ani zďaleka všetko usporiadané, ale aj tak sa mám rada. Aj so svojimi programami a strachmi. Som skvelá mama. Najlepšia pre svoje dieťa.

A vždy budú situácie, ktorým nezabránim:

Najlepšia kamarátka jej povie, že sa s ňou už nechce kamošiť.
V bazéne sa nečakane naglgá vody a odmietne plávať,
alebo padne z bicykla/koňa a nebude chcieť naň už nikdy sadnúť.
Zažije konflikt v autobuse.
Dogrcá sa z vyprážaného syra (no dobre, to je moja trauma)

Môžu ju trápiť (z môjho pohľadu) úplne banálne veci a to, že som ju kedysi odstavila, zatajila narodky, alebo na ňu zakričala, nebude mať na ňu žiadny vplyv. Kto to vie teraz vyhodnotiť?

Nechcem ju zatvárať do bubliny, kde sa o bolesti nesmie ani šepkať. Naopak, baví ma pozorovať, ako ju skúsenosti posilňujú. Ako jej vnútorná sila rastie aj vďaka negatívnym zážitkom.

Som zmierená s tým, že sú veci, ktoré sú väčšie ako ja. Neviem ich ovplyvniť. V niekom to môže vyvolávať úzkosť, pre mňa je to úľava.

V ťažkých chvíľach sa môže u mňa slobodne prejaviť v emóciách. Bez strachu z odsúdenia. Bez strachu z moralizovania alebo hodnotenia.

Som jej náruč.
Objatie.
Blízka duša.

Našim spoločným bytím sa prelína láskavosť, priateľstvo, otvorenosť a rozhovory. A vzorce, ktoré po mne zdedí? No a čo? Môže si ich raz prepísať, presne tak, ako to robím ja. Má možnosť obkukávať odo mňa, ako sa to robí. Môžem jej dať nástroje sebapoznania, ktoré používam ja, alebo si to môže robiť po svojom.

Nie je nič, čo by sa nedalo „opraviť“.

Sama sa rozhodne. Môžem urobiť viac?

Takže nie, nebojím sa o ňu.