Nie je to zážitkový pobyt

Brodíme sa tretíkrát riekou a ja premýšľam, koľko z detí, ktoré poznám, by túto cestu zvládlo. Nohy už dopichané od tŕnia a pichľavej trávy sa teraz zošmykujú zo skál a členky zapadajú medzi skaly. Napriek tomu sa smejeme a spievame. V horúčave stúpame do strmého kopca už potichu. Šetríme sily aj vodu. Napadá mi, že rovnako ako táto trasa nie je pre každého, nie je pre každého ani dobrovoľníčenie. Pretože k tej kráse a atmosfére, ktorú vám zdieľam, patria aj sparťanské podmienky.

Bývame vo výške viac ako 1800m nad morom a už to by mohol byť pre niekoho problém. Izbu si delíme s ďalšími ľudmi a v kuchyni do seba občas narážame. Sme večne zafúľané, ale o teplej vode môžeme len snívať. Nehovoriac o tom, že do kúpeľní, ktoré tu sú, by veľa z vás ani nevstúpilo.

Vedela som, že to môže byť drsné, akurát som netušila, ako to budem zvládať. Bola som na seba zvedavá a zároveň som si hovorila, že pár týždňov sa dá vydržať všetko a v najhoršom odídeme. No, a zatiaľ čo pri myšlienke na odchod mi sťahuje hrudník (ešte je ďaleko), to, čo tu zažívame, ako sa tu máme, ľudia, ktorí nás majú radi, to všetko milionkrát prevažuje podmienky, v ktorých bývame. Vôbec mi neprekážajú a píšem o tom len preto, aby som nevytvárali zdanie luxusnej zážitkovej dovolenky .

A asi nemusím ani písať, že o Oliviu som strach nemala. Okamžite sa prispôsobila a žije s tým, čo je. Nad takýmito “banalitami” sa ani nepozastavuje. Stále sa mám čo učiť.