Je guru nad vecou?

Stretla som pár ľudí, ktorých by niekto nazval guru. Sú napojení na múdrosť, vedia ju sprostredkovať druhým, žijú v ľahkosti, radosti, čistom bytí. Sú vyladení, majú humor.

Čo by som tu však rada vypichla je, že aj oni padajú do programov svojho človeka. Zažívajú smútok, hnev, úzkosť, únavu, správajú sa nepríjemne. Emócie vždy boli a vždy budú.

Som presvedčená, že kým mám toto telo, vždy budem žiť v sínusoide. Že nejde byť v neustálom zenovom stave, vyrovnaná a slniečková.

Vážne by som chcela vedieť, čo by sa muselo stať, aby som si povedala: „Už som tam, odteraz už bude len dobre.“ 🙂

Nie je totiž žiadna konečná.
Tam vpredu ma nečaká nič, iba ja.

A udalosti okolo mňa.
Situácie, ktoré ma budú z ukotvenia a nadhľadu neustále vykopávať.

A preto sa nikam neženiem. Nesnažím sa neustále opravovať a vylepšovať, pracovať na sebe v mene akejsi chiméry dokonalej harmónie. Vždy tu budú väčšie veci, ako som ja. Veci, ktoré neviem ovplyvniť.

Viem, že som skvelá už teraz. Rovnako ako ty. Si skvelá aj v búrke, ktorú nevieš utíšiť.
V blate, z ktorého sa nevieš vybrodiť.
So šípkami v chrbte, pred ktorými sa už nevládzeš uhýbať.

Stále žiješ.
A si skvelá, lebo… Lebo nič. Si skrátka skvelá.

Áno, emócie vždy boli a vždy budú. Akurát guruovia sa s nimi necítia zlí a neschopní. Nehodnotia svoj stav ako zlý, aj keď sú v prd..li, ubolení, zablatení a na pokraji síl. Vedia, že to, čo prežíva „ich človek“ sú len emócie. Nepripisujú im veľkú dôležitosť. Sú stále v láske. K sebe, druhým…

Aspoň tak nejak som to z nich načítala za tie roky ja 🙂