Aj keď sa cítim osamelo, viem, že nemôžem byť sama.

Dnes mám chuť podeliť sa s vami o jednu krásnotu a o to, ako vznikala.

Ešte v lete ku mne prišli nápady na obrázky s posolstvom. Niečo, čo by som si ja sama chcela zavesiť doma na stenu. Videla som jasný motív, a tak som skúšala – akvarel, akryl, pastelky. Stále to však drhlo. Nevedela som správne zachytiť to, čo som mala pred očami. 

Trvalo mesiac, kým mi došlo, že to nie je farbami. 
Že to má vyzerať úplne inak. 
A že to nebudem maľovať ja.

Hneď som vedela, koho oslovím, ale trvalo mi ďalší mesiac, kým som to urobila. 

A tak sa s vami chcem podeliť o svoju radosť. Už sa to totiž deje! Teším sa z tvorby a teším sa, že netvorím sama. S Natálkou Březinovou sme sa hneď dohodli a prvého zadania sa zhostila úžasne. 

Ako znelo? Ty a tvoje Vyššie ja.

Obrázok, ktorý mi bude pripomínať, že nikdy nie som sama. Že vždy je tu niečo väčšie ako ja. Môžeme to nazvať Boh, Božstvo, Vesmírna energia, Matka Zem, Zdroj, Univerzum… Niečo, čoho som súčasťou a niečo, čo je súčasťou mňa.

V obrázku je vystihnutá situácia, kedy som sa cítila veľmi osamelá. Na opačnej pologuli, v noci, v prírode, pod hviezdnou oblohou. To, čo sa mi vtedy stalo, bol pre mňa hlboký zážitok a je to sranda, pretože Natálke som o ňom nič nepovedala. Keď mi poslala obrázok, napísala mi toto:

„Většinou si nejvíc osamělá připadám v noci, proto mi dávalo velký smysl udělat obrázek tmavý, kdy na mě z té nekonečné hvězdné oblohy dohlíží mé vyšší já, nějaká jiná varianta mě samé než ta, která tu chodí po světě. Velký vlk tedy jak kdyby vystupuje z oblohy, připravený ukázat „malému“, že tu není sám. Malého jsem nechtěla udělat bezbranného, proto je v pozici spíš připravené, nebojí se, je klidný.„

Poznáte ten pocit, keď ste medzi ľuďmi a cítite sa tak veľmi sami? Nepochopení a osamelí.

Tak presne tento pocit som nemala dlhé, dlhé roky. Až raz…

Ležím v posteli a podľa odfukovania vedľa seba viem, že Olivia už zaspala. Elyssa, dobrovoľníčka z Francúzska, sa na druhej strane izby ešte prevaľuje a chalani sa zatiaľ nevrátili. Do očí sa mi predierajú slzy. Cítim sa vylúčená zo skupiny a pokúša sa o mňa sebaľútosť. 

Nebudem sa tomu brániť. Dovolím si vyplakať sa, ale keďže nechcem rušiť, vychádzam z izby von. 

Stojím uprostred Mexika. Uprostred noci. Uprostred ničoho.

Kdesi na obrovskej lúke čakám na plač, ktorý neprichádza.

Miesto toho užasnuto pozerám na nočnú oblohu, akoby som ju videla prvýkrát. Miliardy a miliardy hviezd v úplne iných zoskupeniach, ako poznám z domu. 

Zatvorím oči a zrazu som jednou z nich. Stávam sa hviezdou. Cítim, ako ma obloha berie do svojej náruče a hojdá ma. Hovorí mi, že som jej súčasťou bez ohľadu na to, či to práve cítim, alebo nie. A preto nikdy nemôžem byť sama. 

O pár sekúnd neskôr sa však stávam aj oblohou. Obrovským priestorom, ktorý svojej malinkej čiastočke nazývanej Zuzana hovorí, že je to v poriadku. „Tam dolu na Zemi prežívaš a zbieraš skúsenosti, a keď príde ten správny čas, vrátiš sa domov. Ku mne. Na oblohu.“

Ešte tam chvíľu sedím a vznášam sa v úplne novom pocite. Zmizla osamelosť, zmizla sebaľútosť. Nemôžem byť sama, aj keď sa tak cítim. 

Je mi dobre.
Cítim lásku.

Som jedna z miliardy skúseností samej seba.

Na ďalších obrázkoch sa ešte pracuje, ale ja som už nevedela vydržať a chcela vám ukázať aspoň jeden. Budem rada, keď mi napíšete, či sa vám páči, či vami rezonuje a ja dám neskôr pár kúskov aj do e-shopu. 

Nech sa nimi môžete potešiť aj vy. 

Edit: Rozhodla som sa z tejto ilustrácie urobiť zápisník. Tu sa o ňom dozviete viac 🙂