Nikto ma nemôže naštvať

Neser ma už! Ten ma ale vytočil! Sú tieto vety pravdivé? Môže ma niekto druhý naštvať? Zvykli sme si obviňovať tých druhých. ONI sú predsa zodpovední za to, ako sa cítim. Keby nerobili tamto, alebo urobili toto, tak by som sa predsa nenahnevala. Lenže ono je to trochu inak.

Pravda je taká, že som to JA a LEN JA, kto je zodpovedný za svoj emočný stav, za svoje pocity. LEN JA mám tú moc rozhodnúť sa, ako budem situáciu prežívať. Alebo si myslíte, že vaše dvojročné dieťa dokáže ovládať vaše emócie? Že váš šéf, otec, svokra, kolegyňa, manžel, vláda, či športový klub majú moc zasiahnuť do vášho vnútorného sveta a určiť, ako sa budete cítiť?

Situácia č.1 – Keď  hnev ovládol mňa

„Už ma neštvi!“, povedala som svojej dcére, hoci už pred vyslovením tejto vety, som vedela, aká je to kolosálna blbosť. Napriek tomu som to povedala. A ďalšie iné, rovnako hlúpe vety, ktoré odo mňa ešte nepočula.

Mali sme v Malage návštevu zo Slovenska. V pláne bola pláž a parádne si to užiť. Lenže Olivia bola nespokojná, stále mrnčala a vyžadovala len mňa. Pozorovala som, ako to začína vo mne vrieť, vnímala som, ako mi to mrnčanie lezie na nervy. Vedela som, že sa tam s nami nudí – more už studené, piesok stále horúci, žiadni ľudia, žiadna zábava.

Nevedela som sa do nej vcítiť, v duchu som ju obviňovala, že mi nedovolí baviť sa s dospelákmi. Videla som len svoje „nešťastie“ a vybuchla som. Situáciu som vyriešila naštvaným odchodom z pláže nás dvoch.

Situácia č.2 – Keď  hnev ovládam ja

Mali sme v servise auto, asi 1,5 km od nášho domu. Pánko volal, že je hotové a ja som sa rozhodla, že si spravíme prechádzku bez kočíka. Plán bol jasný, prídeme tam, vezmeme auto a unavené dieťa v aute hneď zaspí. Olivia ešte na dvore nasadla na odrážadlo a celú cestu s úsmevom jazdila.

Keď sme dorazili na miesto, brána bola zatvorená a telefón hlásil obsadzovací tón. Priebežne som skúšala volať, písala som sms, ale bez úspechu. Čakali sme asi 20 minút a Olivia už bola dosť grogy. Začínala sa vo mne dvíhať vlna hnevu. Ako je možné, že nemá otvorené? Prečo nás nečaká? Ako si to predstavuje? Mám ísť teraz domov s dieťaťom na jednej ruke a s odrážadlom v druhej? Bez šance! Pozorovala som tú vlnu hnevu, ako sa chystá nabrať rýchlosť a pohltiť ma. Vtedy som to stopla.

Na koho sa idem naštvať? Na chlapíka, ktorý ani netuší, že dole stojíme, pretože som mu nedala vedieť? Na chlapíka, ktorý sa mi postaral o auto a má zrejme nejaký dôležitý hovor? Alebo na seba, lebo som spravila rozhodnutie nezobrať kočík a ísť s unaveným dieťaťom na „túru“? A ak sa naštvem či už naňho alebo na seba, ako celej situácii pomôžem? Odpoveď bola jasná. A hoci bola v ponuke aj lákavá SEBAĽÚTOSŤ, odolala som.

V čom bol rozdiel?

Obidve situácie mali spoločné moje očakávania, ktoré neboli naplnené. Mala som plány a tie nevychádzali. Čím väčšie očakávanie, tým väčšie sklamanie. Prečo raz dokážem hnev ovládnuť a inokedy nie?

Rozdiel bol v mojej hladine energie. Na pláži som bola unavená, už týždeň som sa poriadne nespala, Olivia sa v noci často budila. Aj keď som bola schopná pozorovať svoju myseľ a vedela som, že problém som ja a nie dieťa, nemala som silu konflikt odvrátiť. 

V druhom prípade som bola oddýchnutá a v pohode. Rodiaci sa hnev som hneď identifikovala, preskúmala a spravila som rozhodnutie, že to zvládneme v pokoji. Vybrala som si.

Viete prečo vás niektoré situácie, ktoré vám bežne vôbec nevadia, zrazu vytáčajú? Upišťaný hlas vášho dieťaťa, obliekanie, ktoré trvá nekonečne dlho, stále sa chce hrať a nedá vám vydýchnuť, nechce ísť spať. S dieťaťom to nemá nič spoločné. S najväčšou pravdepodobnosťou je ten dôvod vaša ÚNAVA.

Jasné, môžete sa zastaviť a zamyslieť sa, ako si energiu doplniť. Viac o tom píšem v článku Sú potreby dieťaťa dôležitejšie ako moje?

Čo však v prípade, že sa mi neustále opakuje jedna a tá istá situácia a zakaždým ma prevalcuje? Perfektne sa o seba starám a mám dostatok energie. A potom niekto (svokra, kamarátka, manžel, mama, suseda, predavačka v obchode…) povie alebo urobí niečo, čo ma dostane. Niečo sa ma dotkne a za pár sekúnd moja energia vyfučí z tela a ja sa cítim ako spľasnutý balónik.

V danej situácií urobím niečo, čo neskôr ľutujem, alebo neurobím nič a ľutujem to tiež. Dookola v hlave riešim, ako som mohla lepšie zareagovať, vyčítam si, čo som povedala, alebo nepovedala. Aj vás trápi pocit menejcennosti, výčitky, hnev, závisť alebo máte strach?

A viete vy čo? Vôbec nejde o to, ako ste mali správne reagovať. Na tom vôbec nezáleží. Záleží len na vašom pochopení. Čo vás situácia naučila o sebe?

Vedomá mama

Každý máme v sebe nevyriešené veci, ktoré sa nám chcú ukázať a niekedy to cez náš oblak dobrej nálady a sily nejde. Najskôr sa musíme „vyfučať“, aby sa nás riadne dotkli a my sme si ich mohli všimnúť. Vedomá mama vie, že sa nemá trápiť pocitom viny a rovno preskakuje na ďalší krok – odhalenie,
o čo v danej situácii išlo.

Odhadzuje zo svojej osobnosti jednu vrstvu po druhej a dostáva sa tak až
k pravej podstate svojho problému. Ak vás zaujíma, ako to robíme, skúste sa pozrieť na online kurz, ktorý som vytvorila pre všetky maminy, ktoré to chcú inak. Každý má v sebe múdrosť a každý z nej môže čerpať.